50. díl - Trash art v službách spoločnosti

Dušan Buran na východ ... prosinec 2016

S čitateľmi tejto rubriky sa po piatich rokoch (resp. 50 dieloch) rád rozlúčim mini-profilom jednej z najoriginálnejších postáv súčasného umenia na Slovensku. Okrajovo sa objavila už v jednom minulom texte (ako víťaz ankety „umelecký čin roka 2015“, pozri AA 2/2016), no slovenskú kultúrnu scénu svojím umením, najmä však občianskym aktivizmom, vyživuje v ostatných rokoch takmer nepretržite.

Po (skoro)retrospektíve v Dome umenia (2009) sa nateraz poslednou bilanciou jeho diela stala nedávna komorná výstava v Galérii Krokus v Bratislave. Petra Kalmusa (*1953) pripomenula ako členitejšiu osobnosť, než by sa mohlo zdať na základe jeho mediálne známych činov, akými bolo obliatie busty Vasila Biľaka v rodisku VB na východnom Slovensku červenou farbou. Kalmus za tento happening čelil súdnemu procesu, ktorý vyhral. Vzhľadom na jeho životné postoje a reštriktívnejší zákon o vandalizme, ktorý sa chystá schváliť slovenský parlament, zrejme na svoju obhajobu v podobných sporoch ešte nepovedal posledné slovo.

Svojským spôsobom napĺňa teda aj romantickú predstavu o umelcovi – nepochopenom géniovi, ktorý ide s kožou na trh. A to nielen pri vyťahovaní početných kostlivcov zo skríň slovenskej mentality, ale aj – už vzhľadom na terče aktov jeho občianskej neposlušnosti – pri spochybňovaní predmetu umenia samotného, v prvom rade toho verejného. Ešte výstižnejšie to dokumentuje jeho odcudzenie informačných štítkov na výstave Socha piešťanských parkov 2005 a ich samostatné vystavovanie. Tu sa ale zároveň žiada dodať, že Kalmus nie je len obrazoborcom: Pre zrekonštruovanú synagogu v juhoslovenskom Lučenci v roku 2016 sám vytvoril dlhodobú inštaláciu pripomínajúcu obete holokaustu.

Okrem psychohygieny spoločnosti má Kalmusovo dielo ale aj inú, subtílnejšiu rovinu. Ako naznačil titul už spomínanej výstavy v Krokuse, Denník hypochondra, sústreďuje ju predovšetkým na seba. Aj preto bol vďačným účastníkom mnohých kolektívnych výstav (len v národnej galérii za posledné roky vystavoval tak na Autopoesis, 2006; Delete, 2012; Krv, 2012 či Tekutá múza, 2015). Raz to boli autoportrétne travestie, inokedy záznamy z vlastného chorobopisu, seba-projekcie do rovnomennej postavy Kafkových aforizmov či girlandy bohatého závesu vytvoreného zo zátok plechoviek od piva.

Posledné spomenuté dielo postihuje jeden z kľúčových rysov jeho umenia. Kalmus až obsesívne zbiera, hromadí, odcudzuje a do nových celkov zostavuje rozličné predmety, ktoré stratili svoju pôvodnú funkciu. Výsledkom týchto inštalácií sú absurdne pôsobiace artefakty (napr. gitary, albumy, vitrínové kompozície), ktoré sám označuje ako „umenie faktu“. V tomto smere si koleduje o nálepku trash-artistu, možno by zniesol i punk, v iných súvislostiach označenie post-surrealistom a zrejme by sa nebránil ani art brut. Už prítomný výpočet, terminologická nepostihnuteľnosť a zároveň očividná hra so žánrami, obsahmi (i publikom) vzbudzujú pred týmto výtvarným chameleónom rešpekt.

 

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získejte
roční předplatné
za 885 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard