7. díl - All inclusive

Jana Németh na východ od raja září 2017

Toto leto ich už bolo menej, ale i tak by som fotiek Zrakovej pyramídy napočítala vo svojom letnom facebooku aspoň toľko, čo obálok dobrých/zlých kníh, východov/západov slnka, morskej hladiny či hladiny vína v pohári. Juraj Gábor umiestnil vlani do krajiny Súľovských skál drevený objekt, „ležiacu pyramídu“, ktorá je nielen výnimočnou realizáciou súčasného umenia v exteriéri. Stal sa z nej plnohodnotný turistický cieľ v tom najlepšom slova zmysle. Dá sa k nej prísť viacerými trasami na bicykli, odfotiť si ju a postnúť na instagram, opiecť slaninu a ísť ďalej, alebo aj ostať na noc. Umelecký bed&breakfast, ak si teda vezmete aj niečo na raňajky. Inak vám stačí spacák, v pyramíde sa spí výborne, mám to odskúšané.

To zatiaľ nemôžem povedať o prírodnej saune, ktorú postavili H3T architekti v Dúbravici. Dúbravica, to je taký malý zázrak. Malá dedina, ktosi z hlavného mesta by povedal, že až na konci sveta, hoci je len pár kilometrov od Banskej Bystrice. Je to už šesť rokov, čo si zopár miestnych na čele s Andrejom Poliakom povedalo, že chcú robiť umenie a vytvárať podmienky pre umenie iných, ale nie sú ochotní sťahovať sa kvôli tomu z miesta, ktoré je vskutku nádherné, no inak tam nie je prakticky nič.

V tom nič vymysleli koncept Kunstdorfu – kultúrnej dediny, laboratória súčasného umenia na vidieku. Nemôžu sa predsa všetci baviť iba o tom, ako dostať viac dobrého súčasného umenia do verejného priestoru (mesta). Oni sú ďalej a zároveň oveľa bližšie k podstate. Lebo kým v meste to často ostane naozaj iba pri debate, oni za šesť rokov v malej dedine a jej okolí vytvorili už asi dvadsať diel a zásahov od architektov, dizajnérov a umelcov. Všetky postupne zakresľujú do mapy, do mapy Kunstdorfu, ktorá by však neodradila ani ortodoxného turistu, čo o súčasnom umení nemá ani páru.

Nové zásahy a diela pribúdajú každý rok najmä počas letnej skupinovej umeleckej rezidencie Landscape Revisited, ktorú Periférne centrá zorganizovali aj tento rok. Pozývajú na ňu umelcov z rôznych krajín sveta, a tak je občas v Dúbravici nielen najviac umenia na meter štvorcový v rámci všetkých slovenských dedín, ale aj najviac cudzincov.

Robiť umenie na dedine, prirodzene, nie je jednoduché. Vlastne, je to ešte omnoho ťažšie než v meste, ale v lete sa nevýhody zázračne otáčajú v prospech vidieka. Nie je tu síce žiadna klimatizácia, ale na obchode miestnych potravín visí veľkoformátová maľba (práve teraz maľba od Mateja Fabiána), na Ľahkom kameni je rebrík (do neba) od Mateja Rosmányho, z ktorého pri dobrom počasí vidno až hrebene Nízkych Tatier, a ešte tu aj pobehujú srnky, jazvece, líšky, lesné zajace a divé svine. All inclusive. Bez príplatku. Iba v Dúbravici.

Potrebu vidieka (a leta) si uvedomili už aj v Slovenskej národnej galérii, ktorá sa niekoľko rokov snažila predať areál historického mlyna v Pezinku, malom vinohradníckom meste neďaleko Bratislavy. Každý rok stál galériu peniaze, ale nevedela, čo s ním. V jednej časti je vo veľmi dobrom stave zachovaná pôvodná technológia mlyna, v druhej boli výstavy insitného umenia. Galéria prežívala z minima prostriedkov, dokázala pritiahnuť aj nejakých miestnych návštevníkov, ale tam sa to končilo. Veď čo by už len národná galéria robila s nejakým dedinským dvorom a mlynom.

Prišla som tam pred pár dňami, po dvore behalo zo dvadsať detí, niektoré vyrábali zvieracie albumy pod stromami, iné vnútri v „modrom dome“ práve žehlili ručne vyrobený papier. Na obed sa spolu učili variť slivkové gule. Detské tábory tu boli počas celého leta. Plán dostavby kaviarne, prerobenia súčasného depozitu na detské worskhopové dielne a ďalšej budovy na rezidenčnú základňu pre umelcov sú zatiaľ iba na papieri, ale Bohdana Hromádková a Zuzana Palicová ich už vidia viac než reálne vo svojej mysli, a to je dôležitejšie. „Zdalo sa nám, že tu môže umenie tak trochu scivilnieť,“ hovorí Zuzana Palicová. Tu si môžu naozaj dovoliť urobiť s deťmi nielen tábor o umení, ale aj o varení, lebo veď, aj jesť musia, a popri tom si s nimi prejdú celú novú expozíciu a vymyslia množstvo tvorivých aktivít. Taký je aj ďalší plán – urobiť zo Schaubmarovho mlyna dobré miesto pre rodiny s deťmi, kde bude kvalitné umenie, ale nikto sa nebude tváriť pohoršene, ak na jeseň usporiadajú, napríklad vyrezávanie tekvíc. V Esterházyho paláci v centre hlavného mesta by to nešlo, tu, o dvadsať kilometrov ďalej, je všetko možné.

Kedysi sa mi zdalo, že leto si s umením nerozumie. Že sa priam vylučujú. Že nikto predsa nepôjde v horúci letný deň do galérie, hoci má fantastickú klimatizáciu a že na nikoho sa za to nemožno ani len škaredo pozrieť, lebo má pravdu. Má pravdu v tom, že leto si veľmi nerozumie s galériami, ale neplatí to pri samotnom umení. A nie je to pritom tak, že by leto nemohlo byť bez umenia. To práve naopak, umenie nemôže byť bez leta. Leto mu dáva celkom nové možnosti.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získejte
roční předplatné
za 1100 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Koupit předplatné