A ŽE VRAJ UMENIE NEZMENÍ SVET
Jana Močková Slovensko červenec 2019
Do povedomia vystrelil už počas školy. Bolo ho všade počuť, ale hlavne vidieť. Maľoval chlapcov so zajačími ušami a iste aspoň raz započul reči o tom, či tá jeho sláva a úspech po škole nespľasnú ako bublina.
On sa tým však veľmi netrápil. Vedel, čo robí, ako to robí a aj prečo, a podobné reči ho veľmi nezaujímali. „Keby som chcel byť úspešný a bohatý muž, tak by som si určite vybral celkom inú profesiu,“ hovoril. Sedeli sme na tráve, na ostrove uprostred jazera Zlaté piesky v Bratislave. Celé leto sa tam chodil kúpať z neďalekého ateliéru, kde dennodenne pracoval, a keď leto skončilo, urobil tam vernisáž. Začínala sa ráno o piatej. Na ostrov nás priviezli vodné bicykle. Maľby boli rozmiestnené v tráve, a kým nevyšlo slnko, osvetľovali ich iba zapálené fakle.
Kdekomu, kto tam nebol, sa mohlo zdať, že to bola len nejaká póza, štylizácia či snaha upútať za každú cenu. Možno podobne, ako keď si o čosi neskôr Andrej Dúbravský kúpil starý dedinský dom takmer sto kilometrov od hlavného mesta s obrovskou záhradou.
Lenže ono to nebola póza. Ani vtedy, ani teraz. On len chcel, aby diváci prežili niečo výnimočné. A aby sa práve vďaka tomu zážitku, jedinečnosti momentu, o čosi viac sústredili na jeho obrazy. Aby boli fyzicky aj mentálne prítomní iba na tomto jedinom mieste.
Dnes je Andrej Dúbravský pohltený záhradou. Alebo presnejšie povedané, záhrada pohltila jeho. Devätnásť árový pozemok okolo dedinského domu premenil na raj včiel, motýľov, hmyzu a vtákov. Chová sliepky a pravidelne na facebooku hlási, koľko vajec zniesli a popri tom upozorní, či by nestálo za to zvážiť, akú letničku si kupujete na balkón. Pozná to, bol vraj taký istý a síce o klimatickej kríze často čítal, ale v meste na to človek vraj rýchlo zabudne. Na dedine to nejde. Tam to človek vidí pod rukami.
Jeho vzťah k prírode narástol do nečakaných rozmerov, podobne, ako jeho záhrada. Nestrieka v nej chemikáliami, nekosí trávu, podpisuje petície a dáva pozor na to, čo sadí, aby to prospelo aj hmyzu a včelám. Protestovať k miestnemu družstvu však nechodí. Na to už nemá čas, lebo vraj ešte stále je viac maliar než aktivista. Maľuje veľa a stále, všetko to, čo okolo seba vidí. Obrovské chlpaté larvy a dymiace továrne, ovocie postriekané chemikáliami a mužov, čo sú svedkami eko-katastrofy.
A nedá mu neveriť, že to opäť myslí totálne vážne.
Zo záhrady do džungle, ale betónovej
Keď pred dvoma rokmi galerista Filip Vančo ohlásil, že jeho galéria Photoport končí na svojej adrese, dalo sa tomu len ťažko uveriť. Nie všetkým malým nezávislým galériám sa totiž podarí vytvoriť priestor, ktorý je o čosi viac, než len galéria. Photoport taký bol, v piatok večer sa tam na vernisážach schádzali umelci, architekti, dizajnéri a žiadna „záverečná“ v tomto podniku neexistovala.
Nájom však išiel prudko hore a Vančo nemal na výber. Priestor so záhradou „na pešo“ do centra musel opustiť. Málokto by však tipoval, že ten presun bude taký radikálny. Nová adresa totiž svieti na mape Petržalky, najväčšieho panelového sídliska strednej Európy.
„Nebol som nadšený z toho, že ideme do Petržalky, ale som tu dva roky a zmenil som názor,“ hovorí dnes Filip Vančo. V Petržalke totiž objavil čosi, čo by nikdy v Starom Meste nenašiel – vysoké stropy, veľké okná, nízky nájom. Kombinácia, aká galérii súčasného umenia mimoriadne svedčí. Asi aj preto niet divu, že dnes už to nie je len Photoport, čo sídli na sídlisku.
Obrovské betónové terasy dnes ožívajú vernisážami aj pred galériami Temporary Parapet, ktorú vedie maliarka Alexandra Barth, galériou HotDock – project space, ktorú vedie tím umelcov (Ľudmila Hrachovinová, Roman Bicek, Juraj Rattaj, Aurélia Garová a Jaroslav Kyša).
Trojicu galérií ešte dopĺňa priestor LOM, ktorý založil Jonáš Gruska, známy sound artist spolu s Acidmilkom a Jakubom Juhásom. Majú tu dielne na výrobu špeciálnych hudobných nástrojov, mikrofónov a antén, ktoré zachytávajú elektromagnetické vlny. Objednávajú si ich vývojári hier aj štúdiá v Hollywoode. Málokto z nich zrejme tuší, že tieto špeciálne zariadenia sa vyrábajú v priestoroch bývalého mäsiarstva, kde ostalo pôvodné osvetlenie, kachličky, dlažba a ešte aj fólie na oknách. Veľký nápis Mäso – Údeniny – Hydina sa akurát z vonkajšej fasády presunul dovnútra a spolu s množstvom izbových rastlín dotvára interiér ako stvorený pre „tiché“ minimalistické koncerty. Kedysi mäso, dnes je to genius loci, čo sa tu dá krájať.
Všetci si zatiaľ presun do Petržalky pochvaľujú. A čo je skvelé, dokázali sa spojiť. V posledný júnový víkend urobili spoločnú akciu, aby rozšírili povedomie o tom, čo robia, aj medzi lokálnym publikom. Nie je ho málo. V Petržalke žije viac ako stotisíc ľudí.
„Mne nešlo o to, či to bude dobré miesto pre galériu, mňa skôr zaujímalo, či to bude dobré pre Petržalku a povedala som si, že áno,“ hovorí Alexandra Barth, ktorá v Petržalke vyrástla a prilákala sem aj ostatných. Od detstva mala pocit, že ľudia sa na sídlisku veľmi rýchlo schovajú do svojich bytov a voči susedom panuje nedôvera. Obrovské terasy, kde mali sídliť podniky a malé prevádzky, sú väčšinou prázdne. Teraz verí, že galérie by tento stav mohli aspoň čiastočne narušiť. „Možno sa to nedá, uvidíme, je to experiment,“ dodáva.
Platí to však aj opačne. Práve malé nezávislé galérie totiž často pre veľkú skupinu ľudí zvonka pôsobia nedostupne. Akoby boli prístupné iba pre úzku skupinu „zasvätených“.
Tu, na terasách mohutnej betónovej džungle platia iné zákony a oni sa učia komunikovať aj s ľuďmi, ktorí nie sú ich typickým publikom. Snáď to bude začiatok krásneho priateľstva.
O autoritách, zvedavosti a odmietaní nostalgie
Jana Močková rozhovor červenec 2021
Umelkyňa Ilona Németh má zázemie v Dunajskej Strede, no hlavou je vraj stále niekde v budúcnosti. Tú jej určujú aktuálne projekty – od výstavy Eastern Sugar, na ktorej výskume pracuje posledných pár rokov, až po festival Pohoda, s ktorým dlhodobo spolupracuje. Na zoom linke...
Nie v mojom kroji
Jana Močková Slovensko březen 2020
FOLKLORISTI SA OZVALI. A NEMOHLI TO UROBIŤ LEPŠIE. / V tomto momente sú na Slovensku známe výsledky parlamentných volieb. S najväčšou pravdepodobnosťou už poznáme aj mená novej vlády, vrátane ministra či ministerky kultúry, no v čase vzniku tohto stĺpčeka, sú to všetko zatiaľ
Martin, mesto, ktoré sa snaží vystúpiť z minulosti
Jana Močková Slovensko červenec 2021
S kurátorom Adamom Galkom vchádzame do krehkej priestorovej inštalácie Martiny Mäsiarovej. Spolu s architektkou výstavy Luciou Gamanovou vytvorila z troch miestností historickej budovy Turčianskej galérie v Martine svoj súkromný vesmír a nazvala ho Rozhovor s pozorovateľom.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
