Ako pamiatky na Slovensku prichádzajú o ilúzie
Jana Močková Slovensko listopad 2020
„Krása v živote, to je základný fenomén, o čo človek musí usilovať. Ak neusiluje o krásu, tak veľa stráca,“ hovorí architekt Ferdinand Milučký.
Sú to prvé slová, ktoré zaznejú v úvode dokumentu zo seriálu Ikony, ktorý predstavuje práve jeho tvorbu. Za seriálom stojí partia mladých architektov a filmárov a treba povedať, že túto Milučkým definovanú snahu napĺňa. Je krásny.
Mali šťastie, že sa im podarilo v poslednej chvíli zachytiť aj najdôležitejších architektov slovenskej moderny, medzi nimi napríklad Milučkého, ktorý sa už, žiaľ, dokončenia filmu nedožil. A je skvelé, že tento seriál, ktorý aj zodpovedá súčasnému vizuálnemu jazyku, vysiela verejnoprávna RTVS. A dokonca skôr než večer po jedenástej, čo je – len pre menej zorientovaných – priam zázrak.
Ale späť k veci: v čase vrcholiacej druhej vlny, sa len ťažko hľadajú správy, ktoré by nepriniesli len ďalšiu beznádej, oblasť umenia a kultúry nevynímajúc. Správa o vysielaní architektonických Ikon však nie je osamotenou a súvisí práve s Ferdinandom Milučkým.
Jeho vrcholným dielom je bratislavské Krematórium s Urnovým hájom, ktoré sa dočkalo ocenenia prakticky okamžite, ako ho dokončil na konci 60. rokov. Zároveň to bola najmladšia stavba s titulom národnej kultúrnej pamiatky na Slovensku.
O to viac teší informácia, že tento štatút získa aj Dom umenia, ktorý postavil v Piešťanoch. Zatiaľ ide len o schválenie návrhu Pamiatkovou komisiou, kým dostane oficiálny „štempel“ ministerstva kultúry, môže prejsť aj rok, no už táto fáza je povšimnutiahodná.
Štatút národnej kultúrnej pamiatky je u nás trochu komplikovaná záležitosť. V prvom rade by mal totiž slúžiť k dobru, a teda k snahe o čo možno najdôslednejšiu ochranu a starostlivosť pamiatkových hodnôt stavby, no realita je taká, že až štvrtina pamiatok je u nás v narušenom alebo dezolátnom stavebno-technickom stave. Titul národnej kultúrnej pamiatky (NKP) má na Slovensku 10 tisíc budov, no neexistuje žiadna kategorizácia, ktorá by akokoľvek rozlišovala ich dôležitosť z hľadiska významu. „Dostať“ titul NKP, čo so sebou pre vlastníkov prináša množstvo povinností a aj finančných nákladov, je iste pre mnohých skôr ako „za trest“.
Prípad Domu umenia je však iný a aj preto je to dobrá správa.
Aj dnes by sme zrejme v samotných Piešťanoch našli stovky ľudí, ktorí by túto budovu zrovnali so zemou, podobne, ako ďalšie stavby z obdobia 60.– 70. rokov. Sú na prvý pohľad ťažké, monumentálne, betónové. A majú nálepku socializmu. Neraz sú navyše roky ponechané bez zásadnejšej rekonštrukcie, čo z nich prirodzene robí ľahké terče na odstrel, doslovne. Jedna taká budova – Istropolis – naň už práve čaká. Napriek jasným argumentom odborníkov je už zrejme len malá šanca na jej záchranu pred novou developerskou výstavbou.
Piešťanský Dom umenia sa zatiaľ k tejto hrozbe nepriblížil, no jeho vyhlásenie za pamiatku môže pomôcť aj všetkým ďalším zo zoznamu ohrozených. A že ich nie je málo.
Prečo titul pamiatky tejto budove môže pomôcť je aj ten, že podobne ako Krematórium sa zachovala vo veľmi dobrej autentickej podobe. V oboch prípadoch je to najmä zásluha Milučkého, ktorý na ne až do posledného momentu dozeral a pravidelne ich stav kontroloval. V prípade piešťanského Domu umenia je to aj zásluhou riaditeľky Edity Bjeloševičovej, ktorá tu pôsobí viac ako dvadsať rokov a je si plne vedomá toho, akú budovu spravuje a ako sa o ňu treba starať – a vďaka prístupu k dotáciám, ktoré sú určené špeciálne pre obnovu pamiatok, bude mať odteraz aj viac zdrojov.
V neposlednom rade patrí veľká zásluha na tom, čo sa podarilo, združeniu Čierne diery a tiež Lívii Gažovej a Eve Rohoňovej, ktoré s obrovským dosahom popularizujú Dom umenia a architektúru na Slovensku.
Že štatút pamiatky nie je zárukou jednoznačnej ochrany však aktuálne ukazuje aj prípad z Milučkého Krematória.
Riaditeľ mestskej pohrebnej služby Marianum Boris Šramko totiž prišiel s nápadom, že by mal v areáli krematória pribudnúť centrálny kríž. Odvolával sa na hlasy ľudí, ktorí sa vraj na kríž pýtajú, a argumentoval aj tým, že Slovensko je predsa krajina postavená na „cyrilometodskej tradícii“ a má to napísané aj v ústave.
Tento návrh stihol tlmočiť aj architektovi Milučkému a hovorí, že ten mu kríž schválil a dokonca mal určiť aj miesto, kde by mohol stáť. Vlani v lete Ferdinand Milučký zomrel, tento rok sa riaditeľ podujal nápad zrealizovať.
Nebyť Júlie Kunovskej, vdovy po Ferdinandovi Milučkom, ktorá je dedičkou autorských práv, by zrejme kríž stihli osadiť v najbližších mesiacoch. O tom, že celá vec je v procese, sa pritom dozvedela prakticky náhodou, keď sa jej ozval sochár, ktorý dostal objednávku na kríž. Kontaktoval ju, lebo tušil, že ak by s tým ako vlastníčka práv nesúhlasila, jeho práca by bola zbytočná. Júlia Kunovská bola nepríjemne prekvapená, hovorí, že jej manžel s tým nikdy nesúhlasil. Kontaktovala bratislavský magistrát a ten objednávku kríža zastavil. Rozhodol tiež o tom, ako by malo v budúcnosti pohrebníctvo v takýchto prípadoch postupovať.
Vo výsledku je to teda úspech, no otázkou ostáva, ako mohol tak ľahko Krajský pamiatkový úrad vydať tomuto plánu povolenie. „Je to pre mňa prekvapením,“ hovorí historik architektúry Matúš Dulla, ktorý sa budove intenzívne venoval. Milučký totiž do areálu zakomponoval tri umelecké diela, sochy, ktoré precízne vybral a konzultoval s ich autormi. Jeho stavba a celý priľahlý areál s urnovým hájom sú domyslené do posledného detailu. „Je absolútne neprístupné, aby sme doň hocičo len tak dopĺňali,“ hovorí Dulla.
Zdá sa, že byť pamiatkou na Slovensku, je skutočne ťažké. Ani to, že vám už nehrozí búracie kladivo, ešte nie je zaručená výhra.
Jana Močková je výtvarnou redaktorkou Denníku N.
O autoritách, zvedavosti a odmietaní nostalgie
Jana Močková rozhovor červenec 2021
Umelkyňa Ilona Németh má zázemie v Dunajskej Strede, no hlavou je vraj stále niekde v budúcnosti. Tú jej určujú aktuálne projekty – od výstavy Eastern Sugar, na ktorej výskume pracuje posledných pár rokov, až po festival Pohoda, s ktorým dlhodobo spolupracuje. Na zoom linke...
Nie v mojom kroji
Jana Močková Slovensko březen 2020
FOLKLORISTI SA OZVALI. A NEMOHLI TO UROBIŤ LEPŠIE. / V tomto momente sú na Slovensku známe výsledky parlamentných volieb. S najväčšou pravdepodobnosťou už poznáme aj mená novej vlády, vrátane ministra či ministerky kultúry, no v čase vzniku tohto stĺpčeka, sú to všetko zatiaľ
Martin, mesto, ktoré sa snaží vystúpiť z minulosti
Jana Močková Slovensko červenec 2021
S kurátorom Adamom Galkom vchádzame do krehkej priestorovej inštalácie Martiny Mäsiarovej. Spolu s architektkou výstavy Luciou Gamanovou vytvorila z troch miestností historickej budovy Turčianskej galérie v Martine svoj súkromný vesmír a nazvala ho Rozhovor s pozorovateľom.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
