Bonusový Čepan

Jana Močková Slovensko prosinec 2020

Je to až paradox, že v roku, keď sa nič nedeje tak, ako sme zvyknutí, sa odohral takmer ukážkovo „štandardný“ ročník Ceny Oskára Čepana. Štandardný v tom zmysle, že miera improvizácie a kompromisov rôzneho druhu, na ktoré sme kedysi boli zvyknutí, sa, stala (snáď nadlho) minulosťou.

cepan2.jpg

Finalisté Ceny Oskára Čepana: Jozef Pilát, Ludmila Hrachovinová, Kristián Németh a Daniela Krajčová, foto: Richard Kohler, zdroj: Facebook Ceny

Bola to opatrná premiéra v roku 2018, keď sa na čelo nového tímu Čepana, ktorý bol už x-tý raz v troskách, postavila Lucia Gavulová. A bol to výrazný skok dopredu, keď sa vlani finalisti predstavili vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Že sa podarilo zorganizovať Čepana v roku 2020 s covidom-19 v žilinskej Novej synagóge, dáva tušiť, že by sme si mali zvyknúť na nový normál. Dá sa to. Dá sa to aj u nás.

A kým na európskej scéne (Britániu nevynímajúc) sa už zrejme „dosúťažilo“, mohlo by sa zdať, že na Slovensku sme, síce už na niekoľký pokus, konečne súťažiť začali. Jedine, že by to nebola otázka súťaženia, ale podmienok, ktoré „súťaž“ pre umelcov a umelkyne vytvára.

V rozhovoroch s tohtoročnými finalistami – Ludmilou Hrachovinovou, Kristiánom Némethom, Jozefom Pilátom a Danielou Krajčovou, ktorá sa stala víťazkou – to zaznievalo jednohlasne: „také podmienky pre prácu ako teraz, sme ešte nezažili“. Keď som sa pýtala, či neuvažovali o tom, že by spoločne presadili „nesúťaženie“, odpoveď bola opäť jednotná. Starostlivosť, profesionalitu a zázemie, ktoré pociťovali zo strany organizátorov, v nich vytvorilo pocit spolupatričnosti, a preto nad tým neuvažovali. Cieľ bol urobiť výstavu finálových diel. Spoločne.

Nepochybujem o tom, že minimálne v deň vernisáže bolo každému z finalistov jasné, že napokon predsa len niekto z nich „vyhrá“ a nebudú to všetci, čo je úplne prirodzené. Nič to však nemení na tom, čo sa podarilo organizačnému tímu.

Iste existuje aj názor s výhradami voči tomu, či bolo naozaj nevyhnutné venovať množstvo energie či prostriedkov na prípravu výstavy Čepana (alebo desiatok iných výstav), ktorá napokon na pár týždňov skončila za zatvorenými dverami. Rovnako finalisti mohli mať zmiešaný pocit z toho, že ich diela väčšia časť poroty videla iba online. Do istej miery sú tieto výhrady oprávnené, no i tak sa mi zdá, že pre budúcnosť Čepana bolo dôležitejšie tento ročník urobiť, než nad ním mávnuť rukou s argumentom, že je to predsa aj tak zbytočné. (Koľko „zbytočných“ pracovných úkonov sme tento rok urobili len preto, aby sme sa udržali pri mentálnom zdraví!) A napokon aj diváci prišli, celkom noví a úplne mimo plánu v rámci plošného testovania, do ktorého sa Nová synagóga zapojila. Taký prienik so svetom „tam vonku“ sa podaril len máloktorej galérii.

Otázkou však teraz ostáva, čo ďalej. Ak by Čepan pokračoval v tomto smere, s veľkou pravdepodobnosťou by mohli byť finalisti a finalistky aj diváci ešte niekoľko rokov uspokojení „novým štandardom“ v tom najlepšom slova zmysle. Lenže – keď to už konečne vieme robiť, dokonca v covidovom roku, nie je namieste urobiť ďalší krok vpred? A tým nemyslím ani trochu na večnú otázku, či má alebo nemá Čepan zmysel, ktorá s prehľadom tromfne aj najväčšie evergreeny Karola Duchoňa (a presne také miesto v našich životoch si aj zaslúži), čím nechcem spochybňovať dôležitosť kritického nazerania na skutočnosť.

Čepan má však v momentálnej kondícii príliš dobré karty na to, aby sa točil dokola. Otázku, či má zmysel, dokáže bez problémov nahradiť otázkou, akú novú vrstvu dokáže k oceneniu pridať a čo môže byť ďalším cieľom ceny okrem oceňovania a popularizovania. A s tým určite súvisí aj možnosť pozrieť sa dopredu a vyjasniť si možno už teraz, ako sa súťaž zachová, ak sa spolupatričnosť ďalších finalistov pretaví do spoločnej vôle nesúťažiť.

Tých podnetov či výziev môže byť, samozrejme, omnoho viac a tie kľúčové súvisia aj s ekologickou udržateľnosťou. Že na nej Čepanovi záleží, je zrejmé. Aj tento raz prišiel dizajnér a architekt Jakub Liška s nápadom, ako tretíkrát zrecyklovať ten istý materiál pri tvorbe architektúry výstavy, čo rozhodne stojí za pozornosť.

Tento rok nemohli prísť porotcovia z USA, zo Švajčiarska a z Nemecka kvôli covidu, ale inak by zrejme prileteli. Pokusný „online“ rok ponúka ďalšie argumenty do debaty o tom, aká politika cestovania je a bude v postcovidovej ére prípustná. Kedy keď nie teraz prehodnocovať, čo všetko môže byť úplne inak, než na čo sme boli zvyknutí.

Jana Močková je výtvarnou ­redaktorkou Denníku N.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získat předplatné

Získejte
roční předplatné
za 885 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Získat předplatné