Cena Oskára Čepana má dvoch víťazov

Jana Močková Slovensko zima 2019

Pred dvoma rokmi sa zdalo, že Cena Oskára Čepana je na konci. Finále v Nitrianskej galérii, v ktorej sa všetci finalisti stali víťazmi, vyzeralo, paradoxne, ako definitívna prehra ceny s viac než dvadsaťročnou históriou.

V tom čase asi len málokto veril, že by sa ju mohlo podariť zachrániť. Prešľapov, spochybňovania a provizórií už zažil Čepan niekoľko a je vlastne malý zázrak, že to všetko prekonal. Asi by preto v tejto súvislosti bolo trochu trúfalé povedať, že dnes je Cena Oskára Čepana naozaj „zachránená“ a nič podobné ju v budúcnosti nečaká, no s istotou sa dá povedať aspoň toľko, že má za sebou dosiaľ azda najlepší ročník.

Jeho víťazom sa stal Erik Sikora, košický rodák, absolvent pražskej Akadémie umení, ktorého zlepšováky, pesničky a nápady poznajú diváci najmä vďaka jeho videám, pesničkám a živým prednáškam. Správne to vystihol jeden z porotcov, Bartolomew Ryan, keď hovoril, že pri Erikovi Sikorovi neuvažoval len v tom zmysle, čo mu cena môže priniesť, ale aj obrátene – ako môže on obohatiť túto cenu.

A presne to sa stalo. Asi ešte nikdy nezasiahlo finále Ceny Oskára Čepana takú širokú skupinu divákov, a to iste aj preto, lebo spôsob, akým Erik Sikora pristupuje k umeniu sa vymyká bežným rámcom. Prekračuje hranice jednak tým, ako umenie robí, ale aj tým, ako ho šíri. Erik Sikora je YouTuber s najmenším počtom followerov a umelec bez galeristu. Erik Sikora je pesničkár bez vydavateľstva a hviezda dizajnérskych konferencií bez portfólia.

Darí sa mu to však najmä preto, lebo sa na svet snaží pozerať cez detaily, ktorými žije, ktoré ho skutočne zaujímajú, a potom ich vie rafinovane posunúť o krok ďalej. A nebojí sa byť pri tom ešte aj odzbrojujúco vtipný.

Erik Sikora sa už vo finále Čepana raz ocitol, raz dokonca moderoval celý galavečer, a výhru mu, súdiac podľa internetov a debát, prialo množstvo ľudí. Nič to však nemení na tom, že úplne rovnocenným víťazom je celý ročník aj so všetkými finalistami. Dávid Koronczi, Jan Durina, Gabriela Zigová a Milan Mazúr vytvorili v spolupráci s kurátorom Václavom Janoščíkom a architektom Jurajom Liškom naozaj premyslenú a „výživnú“ výstavu, ktorú sa oplatí vidieť. Že porota mala neľahkú úlohu je zrejmé na prvý pohľad.

Bez pochýb má na tom zásluhu aj tím Východoslovenskej galérie pod vedením Doroty Kenderovej. Nutno povedať, že asi ešte nikdy nebola čepanovská výstava tak profesionálne nainštalovaná. A ešte jedno meno musí zaznieť a naozaj nie z nejakej povinnosti: Lucia Gavulová sa chopila organizácie ceny pred dvoma rokmi, keď sa predošlý tím rozpadol. Už vtedy bolo zrejmé, že asi len málokto, ak vôbec niekto, by túto pozíciu ustál tak, ako sa to podarilo jej – a tímu, ktorý dala dohromady. Tento ročník to len potvrdil a v mene Čepana ostáva dúfať, že pri tom vydrží.

Kamera ide ešte hlbšie než fotoaparát

Ak sa už vyberiete do Košíc na výstavu Ceny Oskára Čepana, rozhodne stojí za pozornosť aj ďalšia z výstav, ktoré sú vo Východoslovenskej galérii.

Zrekonštruovaný priestor podzemia už hostil niekoľko dobrých výstav a ukazuje sa, že je jeden z najlepších, aké na Slovensku máme. Keď ho videla Milota Havránková, prvá dáma slovenskej fotografie, tiež sa doňho zamilovala. Dnes možno povedať, že to bola obojstranná náklonnosť.

Spolu s kurátorkou Annou Varteckou priniesli do Košíc len malú časť z toho, čo ukázali na prvej poriadnej retrospektíve Miloty Havránkovej v Galerii hlavního města Prahy pred štyrmi rokmi.

Nie je to teda retrospektíva, no nechýbajú tu kľúčové diela, na základe ktorých možno odčítať, akým spôsobom pracuje a o čo jej vo fotografii ide. „Nestačí zreprodukovať holú skutočnosť. To odfotí každý. Ak chcete niečo fotografiou povedať, musí to byť v prvom rade vaša holá pravda,“ hovorí Milota Havránková, a to asi najviac vystihuje jej práce.

K fotografiám a objektom, ktoré vo fotke využívala, však tento raz po prvýkrát pribudli aj videá, ktoré paralelne popri fotografii vytvárala prakticky od konca 60. rokov. Je to vizuálne podmanivé. Akoby sa snažila dostať s kamerou ešte hlbšie do média, a tým pádom aj do zaznamenávaného objektu/vzťahu, než je to možné prostredníctvom fotoaparátu.

Architekt výstavy Richard Loskot, ale aj samotná galéria aj v tomto prípade odviedli vynikajúcu prácu. Opäť raz sa potvrdzuje, že aj galérie mimo hlavného mesta, môžu robiť výstavy na najvyššej profesionálnej úrovni – a že je to najmä o ľuďoch, ich skúsenostiach a prístupe.

Jana Močková je výtvarnou redaktorkou Denníku N.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získat předplatné

Získejte
roční předplatné
za 885 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Získat předplatné