Díl 20: Ars sacra slovaca

Dušan Buran na východ ... prosinec 2013

O niekoľko dní sa moderátorky všetkých slovenských televízií, ktoré za iných okolností riešia nanajvýš tak závažné problémy kozmetického priemyslu, zmenia na rozcitlivené bytosti a s nefalšovanou slzou v oku nad sviečkou vo virtuálnom štúdiu privítajú Vianoce. Okrem „receptov starých materí“ si niektorá z nich spomenie tiež na samotný podnet tohto sviatku – Narodenie Ježiša.  

Na stále prevažne kresťanskom Slovensku to inak ani byť nemôže. Po stále živej kauze odvolaného trnavského arcibiskupa Bezáka poslúži Rímskokatolíckej cirkvi vianočný čas na napravenie aspoň niektorých škôd na svojom verejnom image a nám ostatným poskytne minimálne niekoľko dní prestávky v každodennom pracovnom tempe.

Niekto ich môže využiť na návštevu vitálneho Zemplínskeho múzea v Michalovciach (pre orientáciu: ešte hodinu cesty na východ od Košíc), kde je momentálne nainštalovaná výstava Sacral Elementum II – sakrálne v súčasnom umení & ikony. Aj napriek trocha ťažkopádnemu názvu je na prvý pohľad zrejmé, o čo na nej ide: Kľúčový fond múzea – pravoslávne a gréckokatolícke ikony – sú konfrontované s dielami súčasných umelcov, ktorých tvorba už dlhšie artikuluje predstavy o náboženskom umení alebo využíva minimálne biblické motívy.

Takáto kombinácia pritom nie je celkom nová dokonca ani v prostredí konzervatívnej slovenskej provincie. Spišské múzeum v Levoči roku 2009 oslávilo 800 rokov Spišského biskupstva výstavou dvoch cyklov Matúša Lányiho; Turčianska galéria v Martine pripravila 2012 výstavu Oltáre súčasnosti – súčasné oltáre, na ktorej sa umelci mladej a strednej generácie zaoberali – zväčša kriticky – miestom kresťanstva, resp. jeho vyprázdnených symbolov v súčasnom živote. A napokon; aj autor tohto stĺpčeka má za sebou reakcie cirkvi na svoj kurátorský projekt Krv v Slovenskej národnej galérii (recenzia v AA 03/2013).

Hoci lokálna tlač projekty podobné aktuálnej výstave v Michalovciach zväčša radí do stereotypnej rubriky „kontroverzné“, spravidla sa nekonajú žiadne škandály, ale ani intelektuálne dobrodružstvá. Absencia prvých súvisí s rozhodujúcou vrstvou veriacich, ktorú tvorí postaršie dedinské obyvateľstvo bez čo len elementárneho záujmu o súčasnú kultúru. Nedostatok druhých súvisí so skutočnosťou, že pre progresívne mestské publikum kresťanstvo, naopak, už nepredstavuje podnetnú tému ani len na kaviarenskú debatu, snáď s výnimkou odluky cirkvi od štátu. Prienik týchto dvoch socio-kultúrnych skupín sa zdá byť iluzórny. Okrem iného tu leží aj dôvod, prečo sú interiéry slovenských kostolov – pokiaľ práve nejde o exponované pamiatky s gotickým a barokovým vybavením – skladiskami devocionálneho gýča.

„Je jeden svet a predsa dva sú svety“ stačilo by citovať budovateľskú báseň Milana Lajčiaka z roku 1949. Kto sa však v ostatných rokoch poobzeral po Varšave či Poznani, možno tuší, že takýto prienik možný je. K ozajstnej udalosti, konfrontácii a šoku však môže prispieť iba radikálna umelecká pozícia...

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získejte
roční předplatné
za 1100 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Koupit předplatné