Díl 24: Nacionalizmus

Dušan Buran na východ ... květen 2014

Aj vy máte pocit, že v ostatných rokoch sa z politického diskurzu akosi vytráca slovo nacionalizmus? Republikánska strana v Čechách už zapadala prachom, Slovenská národná strana sa pri ostatných voľbách nedostala do parlamentu, slovenskí Maďari radšej volia národnostne zmiešanú stranu Most než etnicky definovanú Stranu maďarskej komunity. Jeden by mohol nadobudnúť dojem, že nacionalizmus je vychladnutá téma, že stráca politicky inštitucionalizovanú formu, že je – pasé.

A predsa; na komunálnej úrovni prekvitá extrémizmus vymedzený voči Rómom, pri nastávajúcich voľbách do európskeho parlamentu bude „ochrana národných záujmov“ zase obľúbeným sloganom, a to ešte netušíme, ako tému čoskoro začne zahrievať prúd ukrajinských utečencov.

Je azda príznačné, že diela dvoch slovenských umelcov v Prahe – Tomáša Rafu a Dalibora Baču – ktoré rozličnými spôsobmi re-interpretovali československú, resp. českú zástavu, zaujali nielen umeleckú komunitu a pár intelektuálov, ale tiež – čuduj sa svete – českú políciu. A pritom trápne intermezzo štátneho orgánu v súvislosti s Rafovým projektom vlajky rómskeho národa len poukázalo na fakt, akým nereflektovaným spoločenským fenoménom nacionalizmus (nielen český) ostáva. Optika „my“ verzus „oni“ (Rómovia, Maďari, Nemci) naďalej implicitne určuje nielen úspechy politických strán a prezidentských kandidátov, predajnosť reklamy a médií, ale napríklad aj diskusie o verejnom priestore a vizuálnej manifestácii politickej moci (viď napr. kauzu „kráľa starých Slovákov“ pred Bratislavským hradom).

Približne do takéhoto kontextu vstupuje vo viacerých stredoeurópskych galériách výstava Privátny nacionalizmus. Po Prahe hosťovala jej rozšírená verzia v Košiciach – azda „naj“ kozmopolitnom meste Slovenska. Tamojšia Kunsthalle poskytla priestor trom kurátorom (Ilona Németh, József R. Juhász a Michal Štofa) a vyše päťdesiatim umelcom, medzi nimi aj spomínaným Rafovi a Bačovi, ale tiež Martinovi Piačekovi, Marekovi Therovi, Ciprianovi Muresanovi a mnohým ďalším.

Kto by čakal údernú (anti)politickú kritiku alebo argumentačne vybrúsené mediálne diela, mohol odchádzať sklamaný. Rozhodujúcej väčšine vystavených artefaktov skôr totiž dominovala metóda anekdoty (v slovenskom umení nadužívaná už od 70. rokov). Z nacionalizmu, ktorý hýbe dejinami sa tak stalo takmer krotké zvieratko – obývačkový artefakt. Jeho rizikový potenciál sa tým síce trochu banalizuje, no v duchu zvoleného titulu výstavy je takto orientovaný výber vlastne legitímny. Napokon, než pri pomníku národovca alebo v kostole, každá xenofóbia sa dnes skôr rodí pred televíznou obrazovkou. Okrem umenia poskytla košická výstava hneď niekoľko príležitostí na verejné diskusie. Aj tým, obzvlášť v prostredí mimo hlavného mesta, slovenský štandard prevýšila.

Podělte se:

Oslava kresby: Dürer v Albertině

Dušan Buran zahraničí zima 2019

Informovanejšiemu publiku pri aktuálnej výstave Albrechta Dürera vo Viedni asi napadne otázka, či má v relatívne veľkom množstve Dürerových výstav za ostatné dve dekády (Mníchov & Viedeň 2011; Norimberg & Londýn 2012–2013; Frankfurt 2013; Berlín 2016; sama Albertina...

Maria Bartuszová installation view at Tate Modern 2022, Photo © Tate (Joe Humphrys) (4).jpg

Maria Bartuszová v Tate Modern

Dušan Buran výstava říjen 2022

Plagát aktuálnej výstavy Marie Bartuszovej, ktorý sa objavil v londýnskych uliciach, prezentuje jedno z jej emblematických diel (Bez názvu, 1985). Ide o akýsi biely oblak, zvnútra vydolovaný, kedysi narastajúci potenciál, ktorý sa ale nakoniec ukáže byť prázdny. Krehký zhluk...