Díl 3: Košice
Dušan Buran na východ ... duben 2012
V 90. rokoch minulého storočia akoby záujem o „perifériu“ nemal konca. Či v histórii starého umenia alebo nového, konferencia striedala konferenciu, dokonca aj elitné časopisy na okamih pripustili, že kľúčové umelecké diela mohli byť vytvorené aj mimo Západnú Európu a USA (čo aj za ne považovali predovšetkým deriváty svojej kultúry). „Ostblock“ sa stal miláčikom západoeurópskych galérií, o konjunktúre ruského umenia na trhu ani nehovoriac... 2002 Documenta ustála prvého afrického kurátora (Okwui Enwezor) a fokus bol zrazu inde. Hoci sa doba dočasného (lebo politicky podmieneného) úspechu kultúry „našej“ časti sveta opäť raz stala minulosťou, čosi z nej predsa len prežilo. Predovšetkým v spoločnostiach, ktoré sa o miesto na slnku uchádzali. Príkladom môže byť vzostup tzv. Novej Lipskej školy (Neo Rauch, Markus Krüger a i.), no tiež menej lukratívny, hoci momentálne azda aj vitálnejší príbeh východoslovenského mesta Košice.
Jeho umenie je v slovenskej kultúre etablovaným pojmom. Keď aj necháme bokom mohutnú Katedrálu sv. Alžbety a jej zachovaný gotický mobiliár, z vyššej perspektívy sa nedá prehliadnuť ani košická moderna. Najvýraznejšiu stopu v 20. storočí zanechala hŕstka umelcov – Eugen Krón, Alexander Bortnyik, František Foltýn, no najmä Anton Jasusch a Konštantín Bauer. Prostredie mesta s jeho špecifickým mixom socio-kultúrnych podnetov akoby bolo predestinované na úspech medzivojnovej avantgardy: zväčša bilingválne obyvateľstvo nemalo ani po vzniku Československa problém s bezprostrednými kontaktmi s Budapešťou (iba k nej pribudli Praha a Brno). Košice vystihovala tiež priebojnosť jedného z progresívnych faktorov kultúry prvej polovice storočia: silnej vrstvy robotníckych rodín, ktoré do mesta prilákala práca v tamojších železiarňach. Niektoré príručky zvyknú preto akcentovať sociálny tón košickej moderny. Rovnaký – ak nie väčší – význam mala mocenská štruktúra, personifikovaná vo funkcii riaditeľa Východoslovenského múzea Jozefa Poláka – vzdelaného reprezentanta pražského centra novej republiky. O kontinuitu vysokej kvality košickej moderny sa v druhej polovici storočia – tentokrát už navzdory socialistickému lumpenproletariátu – postaral maliar Július Jakoby. Zo sochárov mladšej generácie treba spomenúť domestikovanú pražskú rodáčku Máriu Bartuszovú, ale tiež Jána Mathé alebo dodnes aktívneho Juraja Bartusza.
Keď teda pred niekoľkými rokmi v Bruseli vyhlásili, že Košice sa stanú Európskym hlavným mestom kultúry 2013, nikoho aspoň trochu zorientovaného to neprekvapilo. Projekt napreduje so sprievodnými deviáciami typickými pre tento druh kultúrnej diplomacie, vrátane intervencií politiky, podozrení z korupcie či personálnych výmen v jeho najvyššom vedení. Už teraz je ale zaujímavejšie sledovať, ako sa vyvíja lokálna scéna, ktorej síce projekt EHMK 2013 môže dopomôcť k medzinárodnej publicite, ktorá však naň – našťastie – nie je celkom odkázaná.
Odhliadnuc od establishmentu (Východoslovenská galéria), „umelecký život“ pulzuje v podstate medzi dvoma strediskami: Tabačka a Kulturpark Kasárne. Jeho kreatívnym laboratóriom je najmä Fakulta umení TU Košice. Pozície tvorby jej absolventov siahajú od neoklasickej maľby, cez intermediálne experimenty až k postkonceptuálnym inštaláciám a skupinovým akciám. Na podrobnejšie predstavenie konkrétnych aktérov tu niet miesta, snáď teda bude prípustná skratka, ktorá košickú školu – nie celkom nezaujato – odlíši od Bratislavy. Tam, kde sa v Blave zvládnuté remeslo ľahko stáva komerčne úspešnou manierou, udržuje si v Košiciach charakter experimentu (napr. vo vyšívaných objektoch Vlasty Žákovej či v neoavantgardných maľbách Jána Vasilka). Kým na sekulárnejšom západnom Slovensku katolícka cirkev umelcov provokuje k lacnej blasfémii, košický absolvent Matúš Lányi vytvára cyklus biblických citátov v mediálne odcudzených windows-maľbách, inštalovaných v kňazskom seminári. Kde bratislavskí umelci strácajú pointy v infantilných anekdotách, ich košickí kolegovia formulujú radikálny politický postoj (inštalácie Radovana Čerevku už dávno prekročili hranice Slovenska). A napokon, kým v prostredí mondénnych klubov hlavného mesta ženské umenie sublimuje na posh-feminizmus, z Košíc sa ozývajú stále drsnejšie rodové tóny – napr. v plátnach Lucie Dovičákovej. Ak k tomu všetkému prirátame sklon košických umelcov k príležitostným skupinovým výstupom (Kassaboys, Make up collective), máme pred očami viac než iba náhodný súčet provinčných samotárov...
Sebaironický sprievodca „KSC – Na Ural nebolo nikdy bližšie. Návod ku hlavnému mestu Východného pobrežia“ (Košice 2010) mesto označil ako „centrum neustáleho premrhávania potenciálu“. Pokiaľ ide o súčasné umenie – ťažko uveriť!
Oslava kresby: Dürer v Albertině
Dušan Buran zahraničí zima 2019
Informovanejšiemu publiku pri aktuálnej výstave Albrechta Dürera vo Viedni asi napadne otázka, či má v relatívne veľkom množstve Dürerových výstav za ostatné dve dekády (Mníchov & Viedeň 2011; Norimberg & Londýn 2012–2013; Frankfurt 2013; Berlín 2016; sama Albertina...
Maria Bartuszová v Tate Modern
Dušan Buran výstava říjen 2022
Plagát aktuálnej výstavy Marie Bartuszovej, ktorý sa objavil v londýnskych uliciach, prezentuje jedno z jej emblematických diel (Bez názvu, 1985). Ide o akýsi biely oblak, zvnútra vydolovaný, kedysi narastajúci potenciál, ktorý sa ale nakoniec ukáže byť prázdny. Krehký zhluk...
TEST SPHÉRY POD ŠÍRYM NEBOM
Dušan Buran poznámky k (dějinám) umění září 2022
Máloktorý umelecký projekt bol tak intenzívne site specific ako Sphéra Juraja Gábora.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
