Díl 49: Michal Moravčík

Dušan Buran na východ ... listopad 2016

Banálna drevená stolička a rozbitý stôl – rekvizity, akých boli pred pádom socializmu plné takmer všetky (česko)slovenské domácnosti. Väčšina z nich sa po vypuknutí „éry IKEA“ stala nepotrebným domácim odpadom. Pre Michala Moravčíka, vtedy len nedávneho absolventa bratislavskej VŠVU to bol jedinečný materiál s cennou kultúrnou pamäťou. Vratká pozícia stola sa zaraz stala zrozumiteľnou metaforou stavu „tranzitívnych“ stredoeurópskych spoločností. Bez výraznejších farebných akcentov sa na niektorých z týchto anti-starožitných kusov nábytku objavili vyfrézované lakonické citáty a slogany alebo zneisťujúce otázky. Raz adresné a osobné (Si v bezpečí?), inokedy existenciálne a politické (Privacy does not exist. Which nationalism is better?).

Vďaka cyklu „Inner affairs“ sa v roku 2004 stal laureátom Ceny Oskara Čepana, ocenenia pre mladého umelca, a vstúpil aj do širšieho povedomia. Prelínanie súkromného a verejného jeho dielo odvtedy už neopustilo. Pokračoval v sérii svojráznych konverzií umakartového socialistického mobiliáru, zároveň začal s projektmi dokumentačného charakteru i s akciami vo verejnom priestore.

K niektorým fenoménom slovenskej kultúry sa aktivista Mišo Moravčík vyjadroval aj explicitne, nielen v ich umeleckej reflexii (Stop „kultúrnej politike“ v našich mestách; 20 rokov od nežnej neprebehlo). Rád diskutoval o stave monumentálneho sochárstva – nielen medzi priateľmi a kolegami umelcami, ale aj v tlači a pri bezprostredných debatných príležitostiach. V roku 2010 sa pripojil k zakladateľom združenia Verejný podstavec, platformy, ktorá si za svoju (dlhodobú a – ako sa na Slovensku ukázalo – zrejme nikdy nekončiacu) úlohu vzala revíziu stavu našich ulíc a námestí; kritiku „umenia“, ktoré ich zapĺňa, kontaminuje a zároveň devastuje aj predstavy laikov o umeleckej kvalite.

Jeho záujem o podobné otázky v posledných rokoch čoraz častejšie prekračoval hranice Slovenska. Vystavoval v Brne, Prahe i vo Viedni či Toruńi; po rezidenčných pobytoch aj v Tbilisi alebo Kišiňove. Pod názvom If you don´t need it / the red line rozvinul v moldavskom hlavnom meste spolu s Janou Kapelovou umelecko-aktivistickú akciu, pri ktorej z pozbieraných stoličiek miestnych obyvateľov vytváral na námestiach inštalácie, akési koncentrované zhmotnené pamäťové stopy miznúceho sveta. Jedným z posledných projektov bola svojská „hommage“ autobusovej zastávke Patrónka – veľkoryso koncipovaného (avšak nikdy nedokončeného) prestupného hubu bratislavskej prí-mestskej dopravy. Spolu s Tomášom Džadoňom v roku 2015 zaranžoval scénu pre bábkové divadlo Prestupovanie/čakanie strednej nižšej triedy ako metaforu socio-kultúrnej situácie človeka predmestia – opakovateľnej, a predsa jedinečnej práve vďaka ambicióznej architektúre neskorej moderny.

Dielo Michala Moravčíka sa predčasne uzavrelo 21. októbra 2016. Zomrel vo veku 42 rokov.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získat předplatné

Získejte
roční předplatné
za 885 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Získat předplatné