Na svoje Zlaté časy mnohé galérie a múzeá čakajú už desaťročia

Jana Močková Slovensko červenec 2020

V správe o finančnej stabilite, ktorú vypracovala začiatkom júna Národná banka Slovenska, získala kultúra prvú priečku. Na malú chvíľu by sa mohlo zdať, že sa už vyplnilo prianie ministerky kultúry Natálie Milanovej, aby „poslední raz boli prví“. Je to však radosť iná.

Sektor kultúry totiž získal prvú priečku v tabuľke ako najviac ohrozený segment hospodárstva pod vplyvom koronavírusu. Tesne za kinami, divadlami, galériami či klubmi sa ocitli hotely a reštaurácie.

Tie čísla napokon neboli veľkým prekvapením. Tým bola skôr reakcia rezortu kultúry či vlády, ktorá akoby si toto „prvenstvo“ dosiaľ nevšimla.

Napokon, to bol aj jeden z argumentov poslancov bratislavského samosprávneho kraja, keď väčšinovo odhlasovali zrušenie celej dotačnej schémy pre nezriaďovanú kultúru v kraji z dôvodu šetrenia. Veď ani ministerstvo neposlalo umelcom žiadne peniaze, tak prečo by to mala robiť župa. Bez akejkoľvek ambície hodnotiť tento argument je nutné povedať, že táto diskusia bola jedna z dvoch najzaujímavejších, aké sa za posledný mesiac na slovenskej scéne odohrali.

Ťažko síce vyhodnotiť, či to bolo dobré pre duševné zdravie, ale minimálne pre pocit ukotvenosti v realite je užitočné dozvedieť sa, čo si volení zástupcovia predstavujú pod slovami kultúra a umenie. A ako podľa nich fungujú. Zjednoduším to: zadarmo.

Zarážajúce na tom je najmä to, že keď je reč o financovaní kultúry, zväčša sú to priam zanedbateľné financie z pohľadu iných rezortov. V kultúre z nich žijú stovky kultúrnych aktérov. 

Vieme však, ako to napokon s dotáciami dopadlo. Poslanci ich síce zrušili, rozrušení tým, že sa prítomní umelci vôbec majú drzosť ozvať v takej ťažkej situácii (sic!), no župan Juraj Droba prisľúbil, že aspoň nejaké peniaze pre nezriaďovanú kultúru nájde. Svoj sľub dokonca aj dodržal, čo v našich aktuálnych reáliách s čerstvo odhalenými plagiátormi v parlamente nie je nič bežné  a už asi ani očakávané. Nezriaďovaná kultúra v bratislavskom kraji tak dostane aspoň symbolických 300-tisíc eur, na ktoré polovicou prispela Nadácia Tatra banky, všetka česť.

Bez ohľadu na výsledok však táto debata upozornila na dôležitú tému, ktorou je dlhodobý nepomer financovania zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry, ktorý občas vyúsťuje aj do smutnej polemiky o to, kto je na tom horšie. Žiaľ, táto disciplína nemá víťazov, iba porazených.

Téma zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry sa skloňovala aj na druhej najzaujímavejšej debate mesiaca o budúcnosti banskoštiavnickej Galérie Jozefa Kollára. V tomto prípade z toho oveľa horšie, žiaľ, vychádza galéria, ktorá je v správe Slovenského banského múzea a rezortu životného prostredia. Pred piatimi rokmi si v nej jednu časť priestorov „domestikovalo“ združenie Banská Stanica, o dva roky neskôr pribudla aj TOTO! je galéria zameraná na ilustráciu. A keď vlani prišli umelkyňa Lucia Tkáčová a kurátorka Mária Janušová s projektom Zlaté časy, bolo jasné, že niečo sa už musí stať. A aj sa stalo. To všetko je už minulosť. A dokonca aj vedúca galérie Iveta Chovanová, ktorá týchto všetkých po rokoch kreatívneho živorenia vrelo privítala ako nádej a novú energiu, z galérie napokon tiež odišla. Niet divu.

Riaditeľ banského múzea Jozef Labuda ani po diskusii, kde síce odvážne sedel v značnej prevahe svojich kritikov, nepochopil, kde spočíva problém. Do galérie chce opäť prijať iba jedného človeka, ktorý by mal na starosti 5-tisícový zbierkový fond s dielami od gotiky po modernu, tridsaťročnú skutočne „stálu“ expozíciu, ktorú treba prebudovať a k tomu 600 eur na celoročný výstavný program. Marketingoví špecialisti by tomu povedali: výzva, aká je na dosah len raz za život!

Po debate sa však ukázalo, že tento „spor“, ktorý viacerí navrhovali vyriešiť odčlenením galérie spod múzea, má ešte ďalšiu rovinu. Ozvali sa totiž aj hlasy zvnútra múzea, sklamané hlasy, frustrované hlasy, ktoré verili, že keď príde na galériu, možno sa konečne začne riešiť aj situácia u nich. Nič také sa však nestalo.

To, že nemlčali a ozvali sa, však zrazu vnieslo nový pohľad na tému delenia a ukázalo ho už iba ako jedno z riešení. Keby k nemu nedošlo, spolu by možno dokázali jasnejšie a hlasnejšie adresovať svoju nespokojnosť s vedením múzea, podozrenia na nehospodárne investície, zastaralé expozície, chýbajúcu publikačnú a reštaurátorskú činnosť, nedostatočné financovanie zo strany zriaďovateľa a tak ďalej. A spolu by mohli vytvoriť aj modernú inštitúciu, v ktorej sa záujemci o históriu baníctva dozvedia zároveň o umení a naopak.

V tomto smere rozumiem aj časti argumentov Dušana Burana zo SNG, ktorý už na debate a aj po nej, apeloval na to, že odčlenenie galérie od múzea je v kontexte súčasných európskych trendov „krokom proti prúdu času“.

Napokon, aj v čase, keď v galérii fungovali tri nezávislé subjekty – galéria BCS Display, TOTO! je galéria alebo galéria HIT so Zlatými časmi, bol program najpestrejší, lebo sa vzájomne dopĺňali a obohacovali (čo by dnes v čase krízy, samozrejme, v lepšom vzájomnom vzťahu, mohlo slúžiť ako ukážkový príklad spolupráce zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry).

Iste, skanzen v prírode a expozícia minerálov banského múzea sú úplne iné žánre než gotické plastiky a maľby Gwerka alebo Kollára, no bola by škoda aspoň sa nad ich spoločnou lepšou budúcnosťou nezamyslieť. Spomenúť si pritom môžeme aj na archivárov, etnológov či radových zamestnancov múzea, ktorí na svoje Zlaté časy čakajú už desaťročia.

Jana Močková je výtvarnou redaktorkou Denníku N.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získat předplatné

Získejte
roční předplatné
za 885 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Získat předplatné