Pomôže karanténa prekonať nezáujem?
Jana Močková Slovensko květen 2020
Novej slovenskej vláde na čele s premiérom Matovičom sa podarilo v čase koronakrízy napísať najdlhšie programové vyhlásenie vlády v histórii. Kultúra má v 121 stranovom dokumente presne desať strán textu a symbolické posledné miesto.
Keď teda ministerka Natália Milanová hovorí o tom, že by chcela kultúru dostať „z chvosta“ na popredné priečky, žiaľ, nie je to len metafora. Posuňme sa však od formálnych hľadísk k tomu dôležitému – k obsahu: Ten nie je márny a vošlo sa doň viacero z vopred avizovaných návrhov: viac peňazí pre nezávislé umelecké fondy, strategický plán fungovania zriaďovaných inštitúcií, ale aj dlhodobý investičný plán pre nové kultúrne priestory a systematickú ochranu a obnovu pamiatok v horizonte desiatich rokov.
Obzvlášť potešujúce sú state, v ktorých sa píše o prehodnocovaní činností a financovania ministerstvom zriaďovaných inštitúcií, pričom menované sú dve z nich – Matica slovenská a Národné osvetové centrum. Nutno dodať, že obe si toto miesto v dokumente naozaj zaslúžia. A kým niektorým kapitolám by sme mohli vytýkať prílišnú všeobecnosť, v tomto prípade to neplatí a adresnosť je viac než na mieste. Naopak, väčšia ráznosť chýba napríklad v kapitole o verejnoprávnej televízii. Nový mechanizmus voľby generálneho riaditeľa by mal byť jeden z prvých krokov vôbec. Obzvlášť v týchto časoch vidíme, aká je verejnoprávna televízia dôležitá a že potrebujeme, aby bola naozaj nestranná, čo momentálne neplatí.
Prečo je to všetko dôležité? Lebo práve tento dokument nám dáva možnosť pýtať sa o pol roka, o rok, dva, tri aj štyri, čo presne ministerstvo a vláda urobili, aby sa z plánov stala realita. Znie to banálne, ale je to tak, že verejný prísľub vo forme programového vyhlásenia je naozaj o čosi viac než predvolebné sľuby. Zároveň je to jeden z prvých indikátorov toho, aké priority a moc bude mať nová ministerka. Tým druhým bude rozpočet.
Samozrejme, tomu všetkému ešte chýba jeden nie práve zanedbateľný detail: aspoň zmienka o koronavíruse, ktorý definitívne zmenil celú situáciu a pred každý zo sľubov dáva pomyselné „ak“. Ak sa nám podarí zvládnuť a urobiť opatrenia, aby to zriaďovaná aj nezriaďovaná kultúra prežili, potom snáď príde aj na robenie poriadnej revízie, dlhodobých plánov a ich odpočtov.
Tie nám totiž roky chýbajú a v budúcnosti by mohli pomôcť aj v takýchto nečakaných situáciách. Stačí sa pozrieť napríklad na digitalizáciu. Investovali sme do nej roky práce a milióny eur aj s pomocou Európskej únie, no výsledok v podobe centrálneho portálu Slovakiana pripomína skôr čiernu dieru než zásobáreň verejnosti dostupného kultúrneho dedičstva. Zúfalosť tohto webu kričí o to viac, keď sa pozrieme, ako s digitalizovanými dielami pracuje Web umenia Slovenskej národnej galérie. A to je len jeden príklad za všetky. Niekde sa skrátka stala chyba, treba ju/ich pomenovať a nájsť riešenie. Už včera bolo neskoro.
Toľko zákulisia sme ešte v priamom prenose nevideli
Kým sa otvoria galérie, múzeá, kiná a divadlá, si počkáme ešte minimálne niekoľko týždňov. Prvé sa zatvorili, posledné sa otvoria. Znie a vyzerá to ako nekonečný čas. Okrem strát a škôd sa však núka aj vyhodnocovanie toho, čo „pozitívne“ toto obdobie prinieslo.
Vlaňajšia revízia výdavkov na kultúru, ktorú urobil Inštitút kultúrnej politiky, ukázala, že návštevnosť kultúrnych podujatí je na Slovensku v porovnaní s priemerom Európy výrazne nižšia. Zvláštne pritom boli najmä dôvody. Keď sa v prieskume spýtali ľudí, ktorí neboli za uplynulý rok ani raz v divadle, kine, galérii či múzeu, prečo sa to stalo – tak medzi odpoveďami nezaznieval ani nedostatok peňazí, ani slabá ponuka či málo príležitostí. Ako hlavný dôvod svojej neúčasti uviedli ľudia najmä nezáujem.
Príčiny tohto stavu sú zrejme oveľa hlbšie, než v programových vyhláseniach minulých vlád aj kapacitách kultúrnych aktérov. Toto poznanie „nezáujmu“ však nemusí byť iba bezradným konštatovaním. Je to už klišé, pomenovávať problémy ako výzvy, ale v tomto prípade nám, myslím, koronavírus ukázal jednu možnú cestu riešenia, o ktorej doteraz akoby nebol dôvod hovoriť.
Žilinská synagóga vysiela premiéry online, Slovenské národné divadlo zverejňuje archív predstavení, ale každý deň, napríklad, aj novú rozcvičku so sólistami baletu, Východoslovenská galéria ponúka rodičom a deťom vzdelávacie aktivity, Banskoštiavnická Stanica bezplatne do domácností požičala grafiky, ktoré u nich roky vznikali, aby ľudí v týchto dňoch trochu osviežili. Košická galéria Šopa urobila s umelcami benefičný predaj diel, ktorého výsledok putoval zdravotníkom pre iniciatívu #ktopomôžeslovensku, hudobník Jozef Lupták, zakladateľ festivalu Konvergencie hral každý večer zo svojej obývačky a pridali sa aj mnohí ďalší.
Výpočet týchto aktivít je naozaj dlhý a vo väčšine prípadov ich prepája ani nie tak snaha ekonomicky prežiť, ale byť nablízku svojim divákom, preukázať solidaritu a spolupatričnosť, pomôcť umením zvládnuť situáciu – hoci iste aj vo viere, že diváci si to zapamätajú.
Výsledkom tejto momentálnej online distribúcie kultúry nemusí byť nevyhnutne to, že odteraz budeme všetko sledovať na svojich mobiloch. S formou sa totiž čiastočne zmenil aj obsah a jazyk. Niekto sa možno práve v týchto dňoch zo svojej obývačky po prvýkrát dostal do Slovenského národného divadla, no okrem predstavenia si pozrel aj tréningy, skúšky, rozhovory s režisérmi aj účinkujúcimi. Ešte nikdy sme nevideli toľko zo zákulisia ako teraz. Je to paradox, ako sa vo virtuálnom prostredí mnohé inštitúcie a interpreti stávajú oveľa viac „skutočnými“, lebo zrazu sú nútení vyjsť zo svojich rutín a kamenných prevádzok.
V priamom prenose dnes vidíme jednak problémy kultúrneho sektora, ale tiež to, ako sa s nimi jednotlivci aj celky vysporadúvajú na osobnej i odbornej úrovni, a zároveň sa popritom neustále snažia napĺňať svoje základné poslanie. Možno práve táto otvorenosť, prístupnosť, odhalená zraniteľnosť a spolupatričnosť môžu byť prvým krokom k prelomeniu nezáujmu.
Jana Močková je výtvarnou redaktorkou Denníku N.
O autoritách, zvedavosti a odmietaní nostalgie
Jana Močková rozhovor červenec 2021
Umelkyňa Ilona Németh má zázemie v Dunajskej Strede, no hlavou je vraj stále niekde v budúcnosti. Tú jej určujú aktuálne projekty – od výstavy Eastern Sugar, na ktorej výskume pracuje posledných pár rokov, až po festival Pohoda, s ktorým dlhodobo spolupracuje. Na zoom linke...
Nie v mojom kroji
Jana Močková Slovensko březen 2020
FOLKLORISTI SA OZVALI. A NEMOHLI TO UROBIŤ LEPŠIE. / V tomto momente sú na Slovensku známe výsledky parlamentných volieb. S najväčšou pravdepodobnosťou už poznáme aj mená novej vlády, vrátane ministra či ministerky kultúry, no v čase vzniku tohto stĺpčeka, sú to všetko zatiaľ
Martin, mesto, ktoré sa snaží vystúpiť z minulosti
Jana Močková Slovensko červenec 2021
S kurátorom Adamom Galkom vchádzame do krehkej priestorovej inštalácie Martiny Mäsiarovej. Spolu s architektkou výstavy Luciou Gamanovou vytvorila z troch miestností historickej budovy Turčianskej galérie v Martine svoj súkromný vesmír a nazvala ho Rozhovor s pozorovateľom.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
