Prípad Istropolis
Jana Močková Slovensko únor 2022
Dom odborov, techniky a kultúry, nazývaný Istropolis, postavilo v Bratislave Revolučné odborové hnutie. Trvalo to síce viac než dvadsať rokov, kým komplex budov s desiatimi sálami obložený kubánskym mramorom odborári dokončili (projekty 1956–1977, realizácia 1968–1981), ale treba uznať, že si dali záležať.
Dom odborov Istropolis, foto: sk.wikipedia.org
Dodnes nemáme na Slovensku inú verejnú (ani súkromnú) budovu, na ktorej vzniku by spolupracovalo také množstvo najlepších architektov, dizajnérov a výtvarníkov svojej doby. Lenže (ani) to nestačí a Istropolis sa stáva minulosťou.
Developerská spoločnosť Immocap má búracie povolenie a začína ho rozoberať. Bude to jedna z tých rozporuplných kapitol v dejinách, ktoré budú vzbudzovať vášne aj s odstupom dlhého času. Oprávnene. Debata o zachovaní či zbúraní Istropolisu totiž zvýrazňuje viacero tém, ktoré sú málokedy až také obrovské, aby sa nedali prehliadnuť či prekryť inými.
Koho názor má byť rozhodujúci
V zanietených online diskusiách na tému búrania Istropolisu zaznelo všetko od „zjazdového paláca KSS“ cez „krematórium doby“, až po „nezabudnuteľný koncert Mekyho Žbirku“. V otázke, či si Istropolis zaslúži stáť alebo padnúť, sú všetky zmienené takmer rovnako irelevantné. Bolo by výborné môcť napísať, aké máme šťastie, že tento spor nemusíme vyriešiť na Facebooku, lebo na to máme inštitúciu, ktorá má posudzovanie hodnoty architektúry nielen ako svoje poslanie, ale aj ako legitímnu právomoc. Tou inštitúciou je Pamiatkový úrad. Stačila jedna okrúhla pečiatka a Istropolis mohol byť chráneným objektom, dôležitým svedectvom neskorej moderny na Slovensku, ktorý nemožno zbúrať. Mohol ju získať? Mal na to atribúty? Všetko nasvedčuje tomu, že mohol a mal, ale nezískal. Prečo? Nikto zo zodpovedných to dodnes verejne nevysvetlil. Ak platí často opakované, že štát je len taký silný, ako jeho inštitúcie, tak v tomto prípade zlyhal na plnej čiare. A je to už, žiaľ, skôr pravidlo než výnimka.
Kultúra na chvoste
Napriek častému zdaniu Slovensko nie je krajinou úplných kultúrnych barbarov. Po celej krajine tímy ľudí rekonštruujú vlastnými rukami a peniazmi staré kaštiele, továrne, synagógy či kláštory, lebo v nich vidia hodnotu a zároveň si vytvárajú priestory, ktoré im chýbajú. Ale ak ide o štát, ten je v prípade kultúrnych priestorov na bode nula. Trvalo mu dvadsať rokov, kým dostaval „novú“ budovu národného divadla, zato historická budova divadla musela byť uzatvorená kvôli havarijnému stavu. Dvadsať rokov žiadni diváci kvôli havarijnému stavu nevkročili do premostenia Slovenskej národnej galérie a národné múzeum za desať rokov nebolo schopné zrekonštruovať vyhorenú Krásnu Hôrku. Kaštieľ v Rusovciach skôr rozožerie drevomorka a plesne, než tam príde prvá zahraničná delegácia. Za tridsať rokov od revolúcie nemalo Slovensko vládu, ktorá by videla v kultúre potenciál. Preto bol Istropolis neviditeľný. Ani keby ho búrali dynamitom, tak si to nikto v parlamente ani len nevšimne.
Hodnota verejného priestoru
Keď dnes zaznievajú hlasy, že Istropolis je obeťou bezohľadného „developerského feudalizmu“, akoby sme zabudli na to, že na titul „hrobára Istropolisu“ ašpirujú viacerí. Ako prví (spolu s pamiatkarmi) odborári, ktorí ho najprv nechali chátrať a potom pokútne pred piatimi rokmi predali. V tesnom závese za nimi je však aj štát, mesto, kultúrne a odborné inštitúcie, ktoré dnes deklarujú, že sa o Istropolis aj zaujímali a snažili, ale buď to bolo málo, alebo neskoro. Neznamená to, že spoločnosť má znižovať svoje očakávania a nároky na developerov. Má plné právo pohoršovať sa nad ich nekultivovanosťou, či búrajú pozostatky Uhorska, industriálu alebo brutalizmu, ale ak raz ani štát určujúci pravidlá nemá jasno v tom, čo je preň hodnota, je to trochu naivná túžba.
Čo s tým? Najrýchlejšia odpoveď by znela: Neprepadať panike. Je to obrovská škoda, že mesto s Istropolisom príde o taký strategický kus verejného priestoru; o budovu, ktorú by nám kdekto v zahraničí mohol závidieť, nehovoriac o ohromnej ekologickej záťaži, ktorú to predstavuje. Zdá sa však, že niet cesty späť, a preto je dôležité pomenovať aj to, čo by podobným situáciám mohlo predísť.
Keď v roku 2011 developer pri výstavbe Lidlu v bratislavskom Ružinove zbúral sochu Jozefa Jankoviča, spoločnosť pod tlakom rozhorčených reakcií verejnosti a odborníkov investovala financie do terénneho výskumu diel vo verejnom priestore Bratislavy. Sabina Jankovičová urobila prvý súpis a odvtedy na ňu nadviazalo množstvo iniciatív – svoje sochy, dovtedy len „relikty komunizmu“, zmapovali Piešťany, Trenčín, Banská Bystrica, Spišská nová Ves aj Košice a mnohé ďalšie. Neznamená to, že všetkým dielam sa dostalo potrebnej starostlivosti, ale aspoň už vieme, čo okolo seba máme a šanca, že niekto niečo hodnotné zbúra, sa radikálne znížila.
Človek by si myslel, že aj informácií o modernej architektúre už máme dostatok, lenže kým za nimi nebude stáť inštitúcia s odborníkmi schopná povedať svoj názor, obhájiť ho a stáť si za ním, nikam sa zrejme nepohneme. Je neakceptovateľné, že o hodnote budov, ktoré odborníci označujú za „ikonické“, sa na pamiatkovom úrade rozhoduje až na poslednú chvíľu v spleti rôznych záujmov. Nedá sa uveriť, že takýchto domov máme v Bratislave alebo na Slovensku až tak veľa, aby sme ich už dnes nedokázali napísať na jeden papier a zabezpečiť ich výskum a ochranu skôr, než si z nich niekto chce odhryznúť.
A pre oblasť verejnej správy by azda nebolo naškodu uvažovať aj o tom, či by sa za tých 60 miliónov eur, ktoré vláda pôvodne sľúbila developerovi na výstavbu „verejného“ kultúrneho a kongresového centra v Novom Istropolise, nedala postaviť alebo opraviť nejaká skutočne verejná kultúrna budova či priestor. Lebo inak to veľmi rýchlo môže dopadnúť ako na autobusovej stanici Nivy, kde je trošku problém tú stanicu v spleti gigantického nákupného centra vôbec nájsť. Tento odstrašujúci príklad by naozaj mohol stačiť.
Jana Močková je výtvarnou redaktorkou slovenského Denníku N.
O autoritách, zvedavosti a odmietaní nostalgie
Jana Močková rozhovor červenec 2021
Umelkyňa Ilona Németh má zázemie v Dunajskej Strede, no hlavou je vraj stále niekde v budúcnosti. Tú jej určujú aktuálne projekty – od výstavy Eastern Sugar, na ktorej výskume pracuje posledných pár rokov, až po festival Pohoda, s ktorým dlhodobo spolupracuje. Na zoom linke...
Nie v mojom kroji
Jana Močková Slovensko březen 2020
FOLKLORISTI SA OZVALI. A NEMOHLI TO UROBIŤ LEPŠIE. / V tomto momente sú na Slovensku známe výsledky parlamentných volieb. S najväčšou pravdepodobnosťou už poznáme aj mená novej vlády, vrátane ministra či ministerky kultúry, no v čase vzniku tohto stĺpčeka, sú to všetko zatiaľ
Martin, mesto, ktoré sa snaží vystúpiť z minulosti
Jana Močková Slovensko červenec 2021
S kurátorom Adamom Galkom vchádzame do krehkej priestorovej inštalácie Martiny Mäsiarovej. Spolu s architektkou výstavy Luciou Gamanovou vytvorila z troch miestností historickej budovy Turčianskej galérie v Martine svoj súkromný vesmír a nazvala ho Rozhovor s pozorovateľom.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
