Šimon Kadlčák / Live Fast, Dream Hard

Tina Poliačková portfolio listopad 2020

Je Šimon Kadlčák umelec, kurátor, kritik, aktivista, raver alebo oddaný futbalový fanúšik? Skúste si vybrať len jednu z týchto nálepiek a budete sa s najväčšiou pravdepodobnosťou mýliť. Všetky tieto stránky osobnosti sú totiž prepletené, vzájomne na sebe závislé a prejavujú sa v rôznych rovinách.

5 (1).jpg

Šimon Kadlčák: O čem sním X když náhodou spím, Galerie Jelení, Praha, 2018, foto: Michal Czanderle

7 (2).jpg

Šimon Kadlčák: keta_jogger, instalace v rámci výstavy A co nám zbývá teď, Galerie Emila Filly, Ústí nad Labem, 2019

6 (2).jpg

Šimon Kadlčák: keta_jogger, detail z instalace v rámci výstavy A co nám zbývá teď, Galerie Emila Filly, Ústí nad Labem, 2019

kadl4.jpg

keta_jogger, detail, 2019

DD.jpg

Šimon Kadlčák: Sheesh Gas Strategy, instalace v rámci výstavy Písek ve stroji, PLATO Ostrava, 2020, foto: Martin Polák

2.jpg

Sheesh Gas Strategy – detail, instalace v rámci výstavy Písek ve stroji, PLATO Ostrava 2020, foto: Martin Polák

kadl2.jpg

[indistinct chatter / distant siren wailing], Galerie 35m², Praha, 2019, foto: Petra Steinerová

kadl1.jpg

detail obrazu z výstavy [indistinct chatter / distant siren wailing], Galerie 35m², Praha, 2019

Je to koniec koncov jeden z hlavných motívov jeho umeleckej tvorby, v ktorej odhaľuje zložito splietané vzťahy jednotlivosti a celku, prípadne ich politizáciu a projekciu do budúcnosti. Sám je neodmysliteľnou postavou brnenskej hudobnej i umeleckej komunity. V tomto „najväčšom malomeste“ pôsobí ako kurátor galérie Zaazrak|Dornych, avšak jeho kurátorská prax siaha hlbšie do minulosti. Spoluorganizoval aktivity Galerie Umakart, jednej z povestných „vitrínkových“ galérií, ktoré dodávali do klasického umeleckého výstavníctva punc experimentálnosti. Tento fenomén brnenských off-spacových galérií nedávno začal spracovávať v podcaste Jádra&Tvary vznikajúceho pod hlavičkou Galerie TIC. Snaha o prekročenie zviazaného systému sa ukázala aj na jeho aktivitách vo vydavateľstve Artmap, kde spoluvydal knižného sprievodcu Atlas spontánního umění (2017), ktorý mapuje diela vynimočných umeleckých autodidaktov zo všetkých kútov Česka.

Šimon Kadlčák (*1990) študoval v Ateliéri intermédií na Fakulte výtvarných umení v Brne, najprv pod vedením Václava Stratila a následne Pavla Sterca. Bol účastníkom maliarskeho programu umelkyne Vardy Caivano v rámci zahraničnej rezidencie Summer Academy Salzburg. Objavil sa na skupinových výstavách ako Orient 2 v Kunstahlle Bratislava (2019) alebo Písek ve stroji v PLATO Ostrava (2020). Prezentoval sa niekoľkými samostanými projektami, naposledy pražskými výstavami O čem sním X když náhodou spím v Galerii Jelení (2018) alebo [indistinct chatter / distant siren wailing] v Galerii 35m2 (2019). Okrem umeleckej tvorby sa venuje kritike súčasného umenia, kurátorskej činnosti (v minulosti v Galerii Umakart, momentálne v Zaazrak|Dornych v Brne) a organizácii nezávislých kultúrnych aktivít (festival v Lulči a Zvíkove).

Už počas štúdií na brnenskej FaVU si osvojil post-koncep­tuálne premýšľanie, ktoré sa silno prejavilo v komplexnejšom intelektuálnom prístupe, a to i vo vzťahu k hlavnému ťažisku jeho práce – maľbe. Jeho abstraktné plátna a kresby z tohoto obdobia prestupujú odpútané znaky či náznaky reálnych predmetov v poeticky komponovaných priestorových plánoch. Dajú sa chápať ako vyrovanávanie sa s dejinami umenia a určitý osobný experiment, vybočenie z mladíckych počiatkov umeleckej tvorby, kedy sa venoval tvorbe komiksov. Najviac sa tento prístup prejavil vo výstave Devine divine dive v Jamborovom dome v Tišňově pri Brne, kde tématizoval matematiku ako jazyk abstraktných symbolov, ktorý umožňuje zvláštnu konvergenciu znaku, textu a obrazu. Diagram, vytvorený vo forme nástennej manifestačnej maľby, obsahuje spomínaný nosný motív Kadlčákovej tvorby, a to súvzťažnosť jednotlivých prvkov a ich vzájomná podmienosť.

Avšak už v diplomovej práci s názvom Reality (2017) vystúpil z revíru „tradičných médií“ ku trojkanálovej inštalácii zachycujúcej rôzne perspektívy futbalových fanúšikov 24. kola prvej ligy medzi SK Slavia Praha a FC Hradec Králové. Dynamika záberu, ktorá je časťami rytmizovaná remixom legendárneho tracku Prodigy s názvom Everybody in the Place (155 and Rising), vedie pohľad od mnohohlavého burácajúceho davu k zazoomovaniu na jednotlivých účastníkov. V tomto ohľade nejde nespomenúť na slávnu esej Siegfrieda Kracauera, v ktorej charakterizuje koordinovanú masovú činnosť ako ornament. Tá odráža celok a stáva sa vlastným sebaúčelom – podobne ako samotný princíp kapitalistického výrobného procesu. „Prúd organického života sa prevaľuje od osudom zviazaných skupín k ich ornamentom“, telo sa premieňa na zástupný abstraktný znak a môže tak trochu pripomínať rozpohybovanú Kadlčákovú maľbu. Športové udalosti majú však i svoj sociálny rozmer a pre mnohých fanúšikov sú tiež prítažlivé svojím dialektickým charakterom. Sledovanie zápasov totiž dokáže divákom sprostredkovať dostatočné vzrušenie z neistého priebehu a výsledku bez toho, aby sa ich museli priamo účastniť a vytrhnúť sa z ináč jednorozmerného ubiehania času – monotónneho striedania práce, starostí a spánku. V súčasnej neskorokapitalistickej spoločnosti dopriavajú strhaným pracovníkom a pracovníčkam relaxáciu bez rizika a straty. Podľa rakúskeho kultúrneho teoretika Roberta Pfallera sa dá chápať pozeranie športu ako akt interpasivity, pretože fanúšikovia odkladajú vlastný vnútorný prežitok na niekoho iného, ktorý sa vzhľadom k nemožnému uspokojeniu donekonečna reprodukuje. V diele Reality sa ukazuje práve táto mechanizácia a koordinácia správania v zapálení pre spoločnú vec a jej schopnosť pohltiť individualitu človeka a transformovať ju na špecifický druh agencie.

Problematické chápanie identity v súčasnosti rozpracoval aj na výstave O čem sním x když náhodou spím v Galerii Jelení. Pokiaľ vo vás divne rezonuje povedomý názov výstavy, tak sa nemýlite, je to odkaz na Babišovu (ne)slávnu knihu, pravdepodobne zaobalenú poetickým marketingovým jazykom Marka Prchala. Dnes sa tak horúca problematika politiky identít, ktorá pôvodne slúžila emancipačným hnutiam marginalizovaných skupín, vyostruje v rétorike predovšetkým konzervatívnych skupín a poukazuje na pretrvávajúci problém identitárskeho hnutia. Tie ju využívajú k posilňovaniu kultu esencializmu a petrifikácii kultúry, upevňovaniu hraníc medzi identitami, v ktorom sa pôvodne kľúčový pojem uznania „iného“ pretransformoval do pojmu ohrozenia „iným“. Šimon Kadlčák na výstave vytvoril murál mediálnej (anti)hrdinke s českými koreňmi Rachel Doležal, ktorá sa musela vzdať pozície riaditeľky NACCP (organizácie presadzujúcej práva afromameričanov) po tom, čo jej rodičia odhalili, že má belošské korene. V čierno-bielom portrétnom murále dostáva do pozornosti kontroverznú otázku transrasovej identity, ktorá nevychádza zo základu etnického pôvodu, ale subjektívnej identifikácie. V susediacom murále morských koníkov zas poukazuje na rozpíjanie predstavy o „prirodzenej“ povahe binárnej sexuálnej identity a pridružených sociálnych rolí. Doležitou vrstvou však zostáva samotná maľba, ktorá sa od predošlej subtílnej práce s abtraktnými znakmi a plánami rozvinula k radikálnej ikonografii rave utópie, predovšetkým free tekno subkultúry. Psychadelická vlnivosť a zvláštna (a)symetria abstraktných kriviek, unavené tváre vypchatých hlavičiek-objektov spolu s pohádzanými energy drinkami vytvárajú sugestívny dojem drogového dojazdu po free party v obývačke.

Kultúra ravu dlho tvorila utopický os­­trov pozitívnej deviácie, anti-hegemonickej rezistencie a prejavu totálnej slobody, až kým nepodľahla, podobne ako mnohé iné subkultúry, komodifikácii v klubových priestoroch – slovami hudobného kritika Simona Reynoldsa, „väzeniach slasti“. Na výstave [indistinct chatter / distant siren wailing] v Galeri 35m2 dokázal Šimon Kadlčák sprostredkovať hypnagogický prežitok pomyselného odľahlého miesta rave utópie, ktoré sa zjavuje len na pomedzí narkolepsie a insomnie. Sám ako organizátor a dekoratér hudobných eventov dokáže re-prezentovať zážitky, ktoré najlepšie rozpoznajú tí, ktorí ich zakúsili – špecifický pocit rozpúšťania sa v kolektívnom či syntetickom opojení a premena fyzického tela do pravidelne tekajúceho beatu.

Kolektívna výstava Písek ve stroji, odohrávajúca sa tento rok v ostravskej Galerii PLATO, poukázala na škrípajúci motor ne­­skorého kapitalizmu a vyzvala k spomaleniu tzv. „materiálovou knižnicou“. Šimon Kadlčák vyrobil z odpadových materiálov po masovej produkcii ostravských firiem zrecyklovanú protorevolučnú výbavu. Remdik, pavéza či sudlica sú výzbrojou ravujúceho bojovníka/bojovníčky za spravodlivejšiu budúcnosť a zároveň dávajú symbolické ultimátum k reinterpretácii komplikovanej histórie husitského reformného hnutia. Súčasné ľavicové hnutia totiž dnes stoja pred veľkou výzvou vzkriesenia a reinterpretácie nacionalizmu pozitívnym, inkluzívnym spôsobom, pretože bez neho nie sú schopné zahrnúť tak zásadný rozmer psychologických a indviduálnych rovín identity. Snaha o rozdrvenie nacionalistických mýtov 19. storočia sa ukazála tiež ako mýtus, podobne ako „holubičia povaha“ českého národa. Je možné, že nás Šimon Kadlčák tribálnym ostrím len podpichuje alebo sa predsa len dá zrecyklovať brutálny prístup hustitkých bojovníkov za skutočnú transformáciu spoločnosti?

Tina Poliačková působí jako DJka, kritička a kurátorka současného umění.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získejte
roční předplatné
za 885 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard