12. díl: Nedá sa povedať nič iné, než čo je osobné
Jana Németh na východ od raja březen 2018
Nestáva sa to často, že by sa s dielami slovenských autorov mohli stretnúť tisíce ľudí vo svete. Česť výnimkám. Teraz sa k nim zaradil aj Jaro Varga, hoci linkou, nad ktorou by možno mnohí v umeleckom svete aj ohrnuli nosom, ale ktovie.
Dnes by sme mohli povedať, že sa to všetko stalo náhodou, ale z výsledku je zrejmé, že to vlastne vôbec nie je náhoda. Začalo sa to s najväčšou pravdepodobnosťou vtedy, keď bratislavská galéria Soda priniesla na veľtrh Art Paris do parížskeho Grand Palais jedno z jeho diel – tapetu. „Bola to jedna z najodvážnejších výstav, aké som na veľtrhoch urobil. Takmer nič nebolo v kategórii štandardne 'predajného' a takmer nič sa ani nepredalo, ale napokon to bol úspech,“ hovoril mi Tomáš Umrian, šéf galérie, keď sme sa začiatkom roka rozprávali o situácii na slovenskom trhu s umením. Vtedy ešte nebolo celkom jasné, čo tým úspechom myslí. Všetko to totiž bolo tajné do posledného momentu. Kým sa – zrazu – na rožnej fasáde showroomu Sonie Rykiel v Paríži neocitla práve táto tapeta. Štyridsať metrov dlhá jedným smerom a dvadsaťpäť metrov druhým. Čiernobiela tapeta knižnice s obálkami kníh, ktorým chýbajú názvy a čakajú len na to, kým ich diváci doplnia.
A tá tapeta nevisela iba na St. Germain Boulevard v Paríži, ale aj v New Yorku, Miláne, Tokiu, Bruseli a ďalších spolu takmer tridsiatich miestach na celom svete. Na niektorých z nich je vo vnútri, ale inde sa dostala na fasády, podobne ako v Paríži, a stala sa tak súčasťou verejného priestoru. Z diela, ktoré vzniklo pred pár rokmi pre výsostne intelektuálne prostredie galérie NTK – Národní technické knihovny v Prahe, sa tak stalo čosi, čomu svedčí už aj prívlastok „pop“ v tom najlepšom slova zmysle.
O tom, že práve toto dielo má potenciál zaujať aj masy, vraj Jaro Varga spočiatku neuvažoval. Napokon, vystavoval ho takmer výlučne v galerijnom kontexte, kde sa síce stretlo s dobrou odozvou, do zbierky ho kúpila Slovenská národná galéria aj poľská Zachenta, ale toto bola celkom nová situácia. Ľudia z módneho domu Sonie Rykiel však zbadali jej potenciál osloviť aj širšie publikum a urobili z nej jeden z kľúčových prvkov osláv 50. výročia ikonickej značky na scéne.
Po viac než mesiaci na fasáde v Paríži je už Knižnica Jara Vargu plná nápisov, ale aj kresieb. Parížania vraj boli oveľa razantnejší v prístupe, než s akým sa stretol inde. Už počas úvodného večera videl chlapíka, ako si o jeho dielo opiera rebrík a chystá sa maľovať obrovské grafity. Práve vtedy zauvažoval, či by ho nemal zastaviť a kde sú jeho hranice ako autora. Potom mu však došlo, že zasiahnuť nemôže, že to je predsa princíp jeho diela – je slobodné a on nad ním stratil kontrolu. Záleží iba na konkrétnom čase, mieste a ľuďoch, akú mu dajú podobu a čo o nich výsledok spätne povie. Nejde o estetiku, ale práve o obsah. Napokon, Varga sám vraví, že knižnice vníma viac kriticky než romanticky a v prvom rade pre neho symbolizujú akési totalitné zriadenia, ktoré majú silu určovať myslenie ľudí a sú teda určujúce pre spoločnosť.
Zároveň sú však určujúce a vypovedajú veľmi veľa o každom. A práve preto sú ľudia ochotní zastať na ulici, vytiahnuť pero alebo fixku a dopísať čosi za seba. Lebo sami si doma vytvárajú vlastné knižnice, majú s nimi osobnú, intímnu skúsenosť. Niektorí cizelujú rodinné knižnice tak, aby sa v nich neocitlo niečo, čo by znehodnotilo ich kredit, inokedy ide o náhodné zhluky všetkého, čo prešlo základnými kritériami zvedavosti.
Fascinujúce na diele Jara Vargu je to, že tak ako zopár ďalších v histórii umenia, dokázal z obyčajnej individuálnej činnosti vytiahnuť to podstatné, čo je zároveň zrozumiteľné univerzálne. Z osobného záujmu knihami a knižnicami vytvoril dielo, ku ktorému sa môže vzťahovať prakticky ktokoľvek na svete.
Nedávno sa skončila v Bratislave výstava Andrása Cséfalvaya a Martina Piačeka s názvom Teplo Zvuku, Slabosť Zeme. Bola v malom priestore, trocha na okraji pozornosti, no pre mňa bola jednou z najlepších u nás za posledný rok. Keď na nej pracovali, stanovili si dve základné východiská – po prvé, že chcú hovoriť o veľkých veciach a po druhé, že sa „nedá povedať nič iné, než čo je osobné“. Odvtedy mi to beží v hlave. Im sa to totiž tiež podarilo, hoci v úplne inom merítku. Hovoriť o veľkých, univerzálne zrozumiteľných témach. A dokázali to najmä preto, lebo sa nebáli byť osobnými, zároveň však ustrážili hranicu tak, aby do diela mohli vstúpiť aj ostatní, im cudzí.
Je zrejmé, že to nie je žiaden jednoduchý princíp, ktorý by stačilo aplikovať, ale zdá sa mi, že napokon to platí pri dielach, ktoré majú šancu zasiahnuť masy alebo len zopár ľudí, zato však intenzívne: nedá sa povedať nič iné, než čo je osobné.
17. díl - Niečo sa v Košiciach stalo
Jana Németh na východ od raja září 2018
Keď presne pred desiatimi rokmi získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013, viacerí z hlavného mesta sme sa na to dívali skepticky. Zdalo sa nám, že kultúra sa predsa nedá robiť „zhora“ a že tomu nepomôžu ani európske milióny.
Bilbord to už nezakryje
Jana Németh na východ od raja říjen 2017
Nedávno som dostala tip na článok. Ilustrátor a maliar Miloš Kopták nás posielal do Starej Turej, malého mesta na Myjave. Napísal len krátko: Mal som pocit, že som sa tam stretol s ľuďmi z iného storočia, z inej krajiny. Ostal som v pomykove, keď som uvidel, čo urobili.
7. díl - All inclusive
Jana Németh na východ od raja září 2017
Toto leto ich už bolo menej, ale i tak by som fotiek Zrakovej pyramídy napočítala vo svojom letnom facebooku aspoň toľko, čo obálok dobrých/zlých kníh, východov/západov slnka, morskej hladiny či hladiny vína v pohári. Juraj Gábor umiestnil vlani do krajiny Súľovských skál...
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
