13. díl: Nie je nám to jedno

Jana Németh na východ od raja duben 2018

Celé to pôsobí trochu neuveriteľne. On je totiž jeden z tých otcov, zakladateľov, majstrov, skrátka, keď sa povie meno Miloš Alexander Bazovský, človek veľmi ľahko a azda aj trochu oprávnene podľahne predstave, že na ňom nás už ťažko môže čosi prekvapiť. Dokonca to platí aj v prípade, keď vyjde na svetlo materiál, ktorý doteraz nikdy vystavený nebol. Asi je to údel majstra prevareného výstavami na tisíc spôsobov, alebo len jeden z vedľajších efektov našej krátkej a k mnohým aj blahosklonnej pamäti, ktorá však občas „spriemeruje“ aj to, čo by naozaj nemusela.

Ten príbeh je prostý: Keď Bazovský v roku 1968 umrel, nemal žiadnych priamych dedičov. S manželkou, ktorá zomrela krátko po ňom, boli bezdetní, a tak ostala celá neveľká pozostalosť u jeho sestier. Keď ju bývalý riaditeľ národnej galérie Karol Vaculík išiel prevziať, do Trenčína s ním cestovala aj Zora Ondrejčeková, ktorá bola v tom čase šéfkou archívu a knižnice. To ona vzala z pozostalosti aj množstvo negatívov, ale nijako bližšie ich neskúmala, iba tušila, že možno sa to raz zíde. Tie negatívy sa stali súčasťou zbierok, ale 25 rokov sa na ne nikto takmer nepozrel. „Ak je raz niekto zafixovaný ako výtvarník, fotografia nemala šancu prebiť tento záujem. Navyše, nikoho, kto sa v tej dobe zaoberal umením, fotografia ani nezaujímala,“ hovorí Aurel Hrabušický, jeden z kurátorov výstavy.

Priznáva, že to nie je on, kto si Bazovského negatívy v archíve všimol, bola to Klára Kubíková, ktorá niekoľko z nich vytiahla na výročnú výstavu o Bazovskom pred dvadsiatimi rokmi. V katalógu o tom nebola ani zmienka, pár fotiek viselo v rohu výstavy viac ako ilustračný materiál, než ako čosi, čo by len naznačovalo, že ide o slušnú raritu. Hrabušický si to však zapamätal a teraz po tomto archíve siahol. Po prvýkrát sú tak Bazovského negatívy zväčšené a vystavené. A nech to znie akokoľvek neuveriteľne, to ešte stále na tom nie je to najlepšie.

Vo svojej dobe nebol prvý a ani jediný výtvarník, ktorý siahol po fotoaparáte, hoci v 30. a 40. rokoch, z ktorých s veľkou pravdepodobnosťou tieto zábery pochádzajú, to nebolo práve bežné. Informácií, ktoré by nám trochu viac vysvetlili celú situáciu a okolnosti, ktoré by ho k fotografovaniu priviedli, skrátka neexistujú a aj datovanie je iba orientačné. Z desiatok záberov sú však zrejmé dve veci: prvá, že fotenie nebolo pre Bazovského žiadnym skúšaním sviatočného fotografa, ale inou podobou jeho výtvarného programu -  a druhá, azda ešte dôležitejšia: že aj vo fotografii uplatňoval to, čomu bol verný v maľbe. „Je to videnie bez predsudkov. Drsná slovenská realita, žiadne Švajčiarsko. On nám ukazuje segment slovenského sveta, ktorý nám nikto iný neukazoval, dokonca ani amatéri,“ hovorí Hrabušický.

Z toho však prirodzene vyvodzuje ešte jeden dôležitý záver, lebo Bazovský sa rozhodol vzdorovať a ostať verný sám sebe bez ohľadu na meniace sa režimy 20. storočia, čo v našich podmienkach vôbec nebolo samozrejmé. „Bazovský bol človek, ktorý išiel proti prúdu. Vážim si ho ako invenčného výtvarníka, ale predovšetkým si ho vážim za tento postoj. Zdá sa mi, že na Slovensku, ktoré je plné oportunistov, bol jeho postoj vzácny a ani v otvorenej spoločnosti nie je úplne bežný. On nechcel byť rebelantom na silu, ale tiahla ho k tomu jeho podstata. A čosi z toho sa muselo prejaviť aj v jeho diele,“ hovorí.

Známa je epizóda, keď mu aj Benka verejne vyčítal, že Bazovský nepochopil to, čo už všetci pochopili a mal na mysli „soc. realizmus“. S tou skratkou to asi malo znieť menej socialisticky. Lenže Bazovský to pochopil veľmi dobre, možno najlepšie z nich.

Keď výstavu jeho fotiek pred pár mesiacmi otvárali, tak trochu ušla mojej pozornosti. Tento jeho príbeh by však nemal ostať zabudnutý. Myslím naň práve v čase, keď mladí študenti ohlásili v poradí štvrté verejné zhromaždenie na námestiach, volajúce po systémových zmenách na čele našej krajiny. Doteraz vyšlo do ulíc najviac ľudí v ponovembrových dejinách Slovenska a ich najvýraznejším odkazom je volanie po slušnej krajine.

Sú medzi nimi aj mnohí umelci. Po prvom spomienkovom zhromaždení za zavraždenú dvojicu – novinára Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú – sa aj zväčša roztriešteným skupinám podarilo stretnúť a vymyslieť, ako by mohli spoločne a zároveň každý za seba vyjadriť svoj názor. Dodnes ich príspevky pribúdajú na webe reakciaumelcov.sk, ktorý sprevádzkovali a premietajú sa v rôznych mestách po Slovensku, ale aj v zahraničí.

Pred pár rokmi bola u nás kategória umenia kritizujúca spoločenské či politické pomery v absolútnej menšine so stabilnou zostavou autorov, ktorí by obsadili jeden stredne veľký stôl v kaviarni. Vizuálne reakcie, ktorými teraz umelci, fotografi či dizajnéri vyjadrili svoj postoj, z nich hneď nerobia autorov „angažovaného žánru“, ale rovnako nemožno povedať, že by ich to nechalo ľahostajnými. Naopak, vyjadrili svoj občiansky postoj, rázne a prostredníctvom vizuálneho jazyka, ktorý im je vlastný, a to je dobrá správa.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získejte
roční předplatné
za 1100 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Koupit předplatné