15. díl - Raz to bude lepšie alebo aj nie
Jana Németh na východ od raja červen 2018
Na chalupe v záhrade mal barel asfaltu ešte po „sudeťákoch“. Ležal tam roky. Nosil si ho v hlave a vedel, že raz ho iste využije. Ten čas prišiel teraz. V žilinskej Novej synagóge urobil Dalibor Bača výstavu, ktorá sa dňom jej skončenia celá skončí. Rozpadne sa a nezostane nič okrem spomienok ľudí, ktorí ju videli naživo. Fotografovať sa totiž nesmie.
Niekoľko rokov sa Dalibor Bača venoval najmä spoločensko-politickým témam, ktoré vrcholili dielami tematizujúcimi československú vlajku. V čase, keď starú československú vlajku rozprestrel na zem v košickej kunsthalle počas výstavy Privátny nacionalizmus, to bol poprask. Česi sa urazili a Slováci zrušili výstavnému projektu sľúbenú finančnú dotáciu. „Za štátne peniaze sa po štátnych symboloch šliapať nebude,“ odkázal Daliborovi Bačovi vtedajší minister kultúry Marek Maďarič.
K avizovanému zavŕšeniu celej sústrednej práce na pôde pražskej národnej galérie napokon nedošlo. Dalibor Bača však hovorí, že túto tému i tak uzavrel. Prirodzene dobehla do pomyselného cieľa, hoci bez finálovej pásky v podobe otázky na český ústavný súd, ako to teda s tou českou/československou vlajkou v skutočnosti bolo a stále je. „Nič sa neudialo, ide sa ďalej,“ hovorí Dalibor Bača.
Inštalácia v žilinskej Novej synagóge sa na prvý pohľad nijako nedotýka tém nacionalizmu či politiky, no do veľkej miery je odpoveďou aj na ne. Presahuje ich. Politické šarvátky sú zrazu takmer zanedbateľné, lebo nám tu hrozí ešte o čosi väčší „prúser“, na ktorý majú, napokon, aj politici dosah.
„Uvedomil som si definitívu. O sto rokov alebo o čosi neskôr tu už možno nebudeme a začal som s tým rátať. Neberiem to negatívne, netrápi ma to, skôr to beriem ako fakt,“ hovorí Dalibor Bača.
Uprostred synagógy postavil zo skla a asfaltu 24 veží. Sú ako domčeky z kariet. Sklené tabule sa opierajú o seba, v mieste spojenia ich spája asfalt a spolu nesú ďalšie poschodia. Asfalt sa vplyvom teploty a vlhkosti topí. Pomaly steká, zauzľuje sa, tuhne a opäť sa topí. A veže padajú. Na konci s najväčšou pravdepodobnosťou nezostane stáť ani jedna.
Nikto ten pád ešte nevidel. Zväčša vraj padajú neskoro v noci, keď barman zhasína v priestore bývalej zimnej modlitebne svetlo a odchádza domov. Ráno vidno iba ďalšiu spúšť. Sklo rozbité na miniatúrne úlomky pohlcuje asfalt a inde zas mäknúci asfalt pohlcuje sklo.
Výber materiálov nebol náhodný, ba celkom naopak. „Sú to materiály, ktoré poznáme z prírody a ktoré sme ako ľudstvo dokázali zdokonaliť. Keď meteor narazil do pieskových plání, vyletelo stadiaľ veľké množstvo teplého piesku, ktorý dopadol vo forme skla. Asfalt vznikal v spodných vrstvách zeme milióny rokov, aj pri Žiline bol jeden prírodný lom asfaltu, ktorý sa vyťažil počas prvej republiky a robili sa z neho cesty. Dnes ho vieme vyrobiť destiláciou z ropy za 24 hodín,“ vysvetľuje Bača.
Sklo a asfalt teda podľa neho reprezentujú našu, ľudskú schopnosť pracovať a zdokonaľovať materiály okolo seba. Aj preto je táto výstava najmä o nás. „Je o štruktúre ľudských snáh. A o čítaní doby. Nachádzame sa predsa v nejakom konkrétnom období a ja sa pýtam, kde presne. Neustále sa snažíme niečo zdokonaľovať, ale nie sme už náhodou za vrcholom? Nespejeme už k záhube? Nezažívame ju už? Sme si vedomí toho, že raz tu možno človek nebude? To sú otázky, ktoré si kladiem a ktoré sa snažím zodpovedať týmto dielom,“ hovorí Dalibor Bača.
Východiská zo situácie, v ktorej sme sa na našej planéte ocitli, už nevidí. A hoci by jeho výstava mohla v sebe niesť aj apelačný podtón (a že ho aj nesie), nebola to jeho snaha. „Myslím, že to nefunguje. Človek je natoľko nepoučiteľný, že sa nič nestane,“ hovorí.
Sledovanie pádu sklenených veží prirovnáva k sledovaniu padajúcich ľadovcov v Severnom ľadovom oceáne. Ľudí to tiež fascinuje, je to silný zážitok, keď sa odtrhne obrovská ľadová hmota a spadne do mora, no podľa neho sa pritom dívame iba sami na seba. „To, čo sa deje, je spätným obrazom nás samých,“ hovorí.
Jeden zo sprievodných textov k výstave napísal geológ Ján Madarás. Píše v ňom napríklad to, že človek už má celkom dobre našliapnuté na to, aby sa v budúcnosti stal „vedúcou skamenelinou“, a teda, vyhynutou fosíliou, ktorá v priebehu geologicky krátkeho času dosiahla masové rozšírenie.
„Sme tu iba nakrátko, ale netreba mať z toho traumu. Systém pôjde ďalej, aj keď tu my nebudeme,“ dodáva Bača s dávkou nadhľadu. Nie je to rezignácia, zmar, je to len pokus o menej naivnú predpoveď ako dobre známe: raz to bude lepšie. Lebo možno naozaj nebude.
17. díl - Niečo sa v Košiciach stalo
Jana Németh na východ od raja září 2018
Keď presne pred desiatimi rokmi získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013, viacerí z hlavného mesta sme sa na to dívali skepticky. Zdalo sa nám, že kultúra sa predsa nedá robiť „zhora“ a že tomu nepomôžu ani európske milióny.
Bilbord to už nezakryje
Jana Németh na východ od raja říjen 2017
Nedávno som dostala tip na článok. Ilustrátor a maliar Miloš Kopták nás posielal do Starej Turej, malého mesta na Myjave. Napísal len krátko: Mal som pocit, že som sa tam stretol s ľuďmi z iného storočia, z inej krajiny. Ostal som v pomykove, keď som uvidel, čo urobili.
7. díl - All inclusive
Jana Németh na východ od raja září 2017
Toto leto ich už bolo menej, ale i tak by som fotiek Zrakovej pyramídy napočítala vo svojom letnom facebooku aspoň toľko, čo obálok dobrých/zlých kníh, východov/západov slnka, morskej hladiny či hladiny vína v pohári. Juraj Gábor umiestnil vlani do krajiny Súľovských skál...
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
