9. díl - Ako byť výnimočne normálny
Jana Németh na východ od raja listopad 2017
Mali sme sa stretnúť na nástupišti autobusov. Pokyny od kurátorky Lýdie Pribišovej nehovorili nič iné, iba toľko, že Christian Jankowski pozýva študentov na prechádzku. Názov Walking Logic naznačoval, že naozaj budeme chodiť. Málokto však čakal, ako veľmi a kde vlastne.
„Mali by sme ísť niekam do prírody, do lesa, kde je ticho a pokoj. Kam ide tento autobus, nenastúpime naň?“ pýta sa Jankowski a je viac než jasné, že so spontánnosťou to myslí vážne. Skončili by sme v rakúskom Hainburgu, radšej sme počkali na ďalší. Christian si na ruksak pripevnil reproduktor, ku ktorému mal pripojený mikrofón. Má to byť predsa diskusia, tak nech všetci dobre počujú a môžu sa zapojiť. Všetko sa to začne v momente, keď vystúpime z autobusu.
„Teraz,“ hovorí Jankowski a pohne sa smerom do kopca ďaleko od centra mesta. Dáva nám na výber témy, o ktorých môžeme hovoriť. Nechce, aby to bolo také isté ako vždy – príde na univerzitu, spustí prezentáciu, a aspoň raz za čas vymení obrázky, nech sa už sám neunudí. Aj preto sme teraz tu, na úpätí lesa, v ktorom, ako sa neskôr ukáže, sa nikto z nás veľmi nevyzná. Christian Jankowski, kurátor poslednej manifesty a hviezda súčasného umenia, sa spokojne usmieva.
Zmysel pre humor sa mu uprieť nedá. Ten je, napokon, jedným z hlavných rysov jeho práce, do ktorej už zapojil hollywoodske štúdiá starajúce sa o špeciálne efekty, hercov telenoviel, televízne veštice, zamestnancov múzea, ktorým vymenil úlohy, manažérku prehodil s upratovačkou, a potom o nich nechal nič netušiacim štábom nakrútiť dokument, miliardárom sa snažil predať luxusnú jachtu nie ako jachtu, ale ako „piece of art“ a tak ďalej.
Ťažko rozlíšiť, či prechádzku po lese, ktorá nemá presný cieľ ani koniec trasy, považuje za časť svojho diela, chodenie však priamo súvisí s výstavou, ktorú urobil pre galériu HIT sídliacu v podzemí Vysokej školy výtvarných umení. Jej názov History of Man and Stick napovedá, že je tiež pripravená s dostatočným zmyslom pre humor a iróniou, ktorú umeniu dávkuje. Len aby bolo jasné, o čo ide – keď Jankowski uvažoval, čo by v priestoroch galérie urobil, najviac ho v meste zaujali drevené vyrezávané palice v miestnom obchode s ľudovým umením. Skontaktoval sa s autorom, rezbárom žijúcim na strednom Slovensku a porozprával sa s ním – o tom, čo ho inšpiruje aj o tom, či existuje čosi ako umenie prechádzania sa.
Potom u neho objednal viac ako sto palíc a tými v galérii podoprel obrázky ľudí používajúcich palicu ako status či funkčnú pomôcku. Sú tam ženy aj muži naprieč dejinami ľudstva (a umenia), národnosťami, rasami, postavením. Všetci sú podoprení čudesnými palicami, do ktorých ľudový rezbár vyrezáva tváre lesných duchov, mýtické postavy, bohov a strážcov lesa.
V čase vrcholiacej jesennej sezóny kultúrnych ocenení vo všetkých kategóriách od literatúry až po architektúru, je výstava Christiana Jankowského viac než trefnou správou, že po tých všetkých slávnostných ceremoniáloch môžeme spokojne kráčať ďalej. Umelci aj neumelci.
Iba pre krátku rekapituláciu: najlepšiu slovenskú knihu tento rok napísal Ondrej Štefánik, volá sa Som Paula, najlepší rodinný dom postavil Martin Jančok, najlepšou mladou maliarkou je Žofia Dubová, v dizajne bodovali lyže Forest Skis od chalanov, ktorí doteraz všetky rozlámali, tak si povedali, že urobia také, ktoré nezlomia a popri tom vymysleli inováciu, akú nemá nikto na svete. Fotku roka urobil Andrej Belovežčík v Prahe a najviac divadelných dosiek získala inscenácia Vivaldiho tristoročnej opery Arsilda. V novembri si ešte počkáme na Cenu Oskára Čepana pre mladých umelcov, a potom bude známy aj prvý víťaz ceny pre mladých kritikov, akú sme tu doteraz nemali. Je dobré, keď sa raz za rok všetko pekne zosumarizuje a skritizuje, nemuselo by sa to azda všetko diať počas troch-štyroch týždňov, ale možno to má nejaký vyšší zmysel.
Na prechádzke v lesoch niekde nad bratislavskou mestskou časťou Lamač, hovoril Christian Jankowski najmä o tom, ako sa to všetko stalo – ako sa stal umelcom. Má o tom skvelú historku, v ktorej vystupuje frustrovaný on, snažiaci sa tri roky dostať na grafický dizajn a muž, ku ktorému si náhodne prisadne v reštaurácii a zmení mu celý život. Ako sme tak kráčali a rozprávali sa, hovorí študentom: ak máte chuť niečo urobiť a stále na to myslíte, urobte to. Možno zistíte, že to už niekto urobil pred vami, ale na tom nezáleží, nesmie vás to odradiť. Stále to má zmysel, lebo možno to predsa urobíte o trochu inak a lepšie.
Nebola to prednáška umelca k študentom, bolo to bezprostredné, vtipné a hlavne – normálne. Popri všetkých tých cenách, ktoré máme, by toto mohla byť nová, ďalšia - cena normálnosti. Vyzdvihla by človeka z oblasti kultúry, ktorý napriek všetkým strastiam a bojom o peniaze či pozornosť divákov alebo kritikov v snahe byť výnimočný, ostal normálny. To môže byť neraz ťažšie, ako byť umelcom.
17. díl - Niečo sa v Košiciach stalo
Jana Németh na východ od raja září 2018
Keď presne pred desiatimi rokmi získali Košice titul Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013, viacerí z hlavného mesta sme sa na to dívali skepticky. Zdalo sa nám, že kultúra sa predsa nedá robiť „zhora“ a že tomu nepomôžu ani európske milióny.
Bilbord to už nezakryje
Jana Németh na východ od raja říjen 2017
Nedávno som dostala tip na článok. Ilustrátor a maliar Miloš Kopták nás posielal do Starej Turej, malého mesta na Myjave. Napísal len krátko: Mal som pocit, že som sa tam stretol s ľuďmi z iného storočia, z inej krajiny. Ostal som v pomykove, keď som uvidel, čo urobili.
7. díl - All inclusive
Jana Németh na východ od raja září 2017
Toto leto ich už bolo menej, ale i tak by som fotiek Zrakovej pyramídy napočítala vo svojom letnom facebooku aspoň toľko, čo obálok dobrých/zlých kníh, východov/západov slnka, morskej hladiny či hladiny vína v pohári. Juraj Gábor umiestnil vlani do krajiny Súľovských skál...
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
