Čo sa to vlastne deje?

Jana Németh na východ od raja únor 2017

Boli to krásne časy. V galérii bolo ticho a príjemne. Nikto vás neotravoval, nezavadzal vo výhľade, ani nebol svedkom vašej nepozornosti. Ak vŕzgali parkety, tak iba pod vašimi nohami alebo pod nohami dozorkyne, ktorá sa vydala na krátku prechádzku.

Boli to hrozné časy. Prevziať si štátne vyznamenanie z rúk prezidenta bola viac hanba ako hrdosť a kupovať gýče a verejne sa nimi chváliť v lesklých plátkoch zas opačne.

A potom sa niečo stalo. Vlani sa u nás niečo stalo. Na výstavu Slovenskej národnej galérie o kontroverzných, komplikovaných, vojnových rokoch a samostatnom štáte, prišlo za dva mesiace viac než dvanásťtisíc ľudí. Je jedno, či tam prídete cez víkend alebo počas týždňa. Majú plno. Chodia celé rodiny. Vidíte starých rodičov rozprávať deťom o miestach a hrôzach, ktoré poznajú z fotografií a rozprávaní, a študentov počúvať výklad o tom, ako sa robí a funguje propaganda. Vtedy aj dnes.

Keby tá výstava v dnešnej realite Slovenska s krajnou pravicou v parlamente nebola taká desivá, bolo by to vlastne dojímavo krásne. A vôbec pritom nejde o čísla. Doteraz sme sa totiž v galérii zväčša potľapkávali a uisťovali odbojnými umelcami, ktorí maľovali partizánov alebo si nekompromisne „išli to svoje“. Teraz konečne prichádza aj trochu iný, menej príjemný pohľad. A čo je dobré, nie je to pohľad, ktorý by delil dejiny a ľudí vysokým plotom na čiernych a bielych.

Vedľajším efektom celej tejto výstavy je však ešte jedna vec, ktorú podčiarkuje aj jej pokračovanie v Kunsthalle, kde sa téme fašizmu a slovenského štátu venujú súčasní umelci. Tú zatiaľ videlo menej ľudí, ale je rovnako podstatná, minimálne pre túto jednu vec: umelci vždy boli a sú súčasťou toho, ako (funguje) a pôsobí štát, v ktorom žijú. Áno, je to síce úplne zrejmá vec, ale zdá sa, že nie je na škodu aspoň občas si to pripomenúť. Obzvlášť v čase, keď sa zdá, že čas vypršal. Veľmi ľahko a takmer bez povšimnutia sa totiž v prítomnosti stane, že umelci si „idú to svoje“, veľmi podobne ako si „idú to svoje“ aj „politikou unavení a otrávení“ občania. Nie je na tom, samozrejme, vôbec nič čudné, keby sa potom mnohí nečudovali, čo sa to vlastne deje.

Za sebou máme inauguráciu nového amerického prezidenta. Veľkí americkí umelci a umelkyne mesiac pred ňou verejne vyzývali galérie, múzeá a kultúrne organizácie, aby v ten deň na protest proti trumpizmu ostali zatvorené. Ó, aké gesto! Mnohé z nich na petíciu reagovali, zväčša však odpoveďou, aká sa dala očakávať – že predsa neukrátia svojich návštevníkov a vo svojom programe prispievajú k posilneniu občianskej spoločnosti a otvorenej diskusii.

Britský komentátor Jonathan Jones to celé však vysvetlil o trochu presnejšie, keď s brisknou iróniou v Guardiane napísal, že je to celé zbytočná hlúposť a či si naozaj myslia, že práve zatvorenie galérií by sa dotklo Trumpových voličov. Nanajvýš by to mohlo dodať vyzývajúcim umelcom pocit, že oni sú tí dobrí. A to už nie je tak ďaleko od dobrých a zlých, čiernych a bielych, hrozných a krásnych.

Začiatkom januára u nás prezident udeľuje štátne vyznamenania. V post-sviatkovom čase mohla kedysi táto správa poľahky zapadnúť snehom, januárovou lenivosťou a ešte aj pocitom hanby či priam zhrozenia z niektorých mien na zozname vyznamenaných. Posledné dva roky je to však zásluhou Andreja Kisku a jeho tímu jedna z najviac optimistických správ nového roka. Tento rok dostala vyznamenanie od prezidenta aj umelkyňa Ilona Németh. Všetko to zapadá.

V lete potichu kráčala so svojimi dobrovoľníkmi dolu rušným námestím, držiac transparenty s vlastnou parafrázou básne nemeckého pastora Martina Niemöllera, ktorá vznikla krátko po druhej svetovej vojne. Kráčali mlčky, ale neprehliadnuteľne. Tak, ako neprehliadnuteľne už roky Ilona Németh robí umenie, ktoré otvára citlivé, nevysporiadané témy spoločnosti. Navyše, ak to má v konkrétnom momente zmysel, dokáže z galérie vyjsť von a postaviť sa za svoj názor kdekoľvek.

A je dobré, že si to všimne dokonca aj prezident krajiny a ešte lepšie je to, že prevziať si od neho vyznamenanie, je oprávnená hrdosť.

Nejde o to, že by teraz všetci umelci mali robiť angažované diela alebo, nebodaj, aktívne burcovať, a nejde ani o to, koľko ľudí do tej galérie na výstavu o našej fašistickej minulosti/prítomnosti napokon príde. Bolo by fajn, keby ich bolo čo najviac, ale nič to už nezmení na tom, že sa niečo stalo, že sa niečo deje. Zodpovednosť za seba a pred ostatnými vo svete umenia možno neobstojí ako kvalita, ktorá robí umenie umením. Ale z umelcov a kultúrnych inštitúcií robí neprehliadnuteľnú súčasť diania. Môžu byť totiž akokoľvek úžasné, úspešné a navštevované miliónmi ľudí, ale ak aspoň raz za čas nedokážu, že im záleží, čo sa deje okolo, prestane záležať na nich.

VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ

Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.

Přihlásit se

Nemáte předplatné? A chcete číst dále?

Získejte
roční předplatné
za 1100 Kč

10 tištěných čísel

365 dní online verze

Členská karta ARTcard

Koupit předplatné