Díl 7: Stalin na dlažbe
Dušan Buran na východ ... září 2012
Asi bolo nevyhnutné počkať vyše 20 rokov po zamatovej revolúcii, aby sa aj umenie socialistického realizmu dalo vystaviť v národnej galérii bez zaťažujúcich emócií a osobných väzieb k umelcom a ich rodinám. Ten čas je tu a Slovenská národná galéria vstúpila na tento terén pomerne suverénne: pod výstavu Prerušená pieseň sa kurátorsky podpísala Alexandra Kusá, jej generálna riaditeľka. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že emócie až tak celkom nevychladli, že možno len driemali kdesi pod povrchom vedomia spoločnosti, asi už unavenej neprestajne raným kapitalizmom. Odhliadneme teraz od pozitívnych komentárov výstavy, v ktorých istú úlohu hrá politicky nie celkom nereflektovaná „ostalgia“ mladej generácie alebo spomienky pamätníkov na ilustrácie školských učebníc. Tak isto tu nie je miesto na analýzu vedeckého prínosu projektu, ktorý sa snažil postihnúť nanajvýš protirečivé obdobie kultúrnej politiky 50. rokov na Slovensku.
Namiesto toho nás bude zaujímať celkom konkrétny čin, ktorý sa udial na ulici v jeden letný večer v júli 2012. Súčasťou výstavy je totiž aj Josip Visarionovič Stalin, socha nadživotnej veľkosti od Pavla Bána, ktorá do roku 1956 dominovala Stalinovmu námestiu v Bratislave, a ktorú kurátorka výstavy nechala vztýčiť pred vstupom do galérie. V onen večer v júli 2012 sa jeden občan rozhodol otvorene manifestovať svoj názor na miesto generalissima vo verejnom priestore a jeho sochu polial červenou farbou. Vedenie SNG podalo trestné oznámenie na neznámeho páchateľa (nemohlo inak, išlo o zbierkový predmet zapožičaný z Mestského múzea v Bratislave), a – verejná diskusia sa mohla začať. Na vlne sympatie, samozrejme, sa dodnes vezie neznámy odvážlivec, ktorého blogeri a diskutéri na FB štylizovali div že nie do ďalšieho slovenského neokonceptualistu. PR oddelenie galérie sa vcelku zapotilo, aby médiám vysvetlilo elementárny odborný postoj inštitúcie, totiž ochranu zbierkového fondu, aj tak však v kauze ťahalo za kratší koniec.Stalin je Stalin, a teda aj jeho socha – hoci zbavená pôvodného kontextu a opatrená náležitým komentárom – preberá vlastnosti „originálu“ a zaslúži si večné zatratenie! Woodoo v priamom prenose... Nebyť jej zjednodušených téz, celá diskusia by, zvlášť medievalistovi, pripomínala argumenty byzantského ikonoklazmu, alebo tiež českého umenia husitského obdobia. Tam tiež v podstate išlo o to, či a do akej miery obraz prijíma vlastnosti svojho (svätého) predobrazu. Možno sme teda boli práve svedkami manifestácie niečoho byzantského v mentalite slovenského ľudu, ktorému prítomnosť Stalina na ulici A. D. 2012 nedovolí nekonať. (Už druhá vec je, že boľševické správanie politického establishmentu ten istý ľud pravidelne odmeňuje svojou spoľahlivou podporou pri voľbách...)
Najväčší paradox popísaného prípadu však tkvie v inom: Bratislava nevyniká zvlášť vysokými nárokmi na umenie vo verejnom priestore. Aj keď odhliadneme od trvalých turistických gýčov, ktorými sú zaplavené ulice pešej zóny, vzťah mesta a jeho kultúrnych inštitúcií k umeniu výrečne dokumentuje každoročná letná prehliadka Socha a objekt, pri ktorej koncentrácia prekážok na dlažbe historického centra, tváriacich sa ako umenie, narastá priam geometrickým radom. Ide pritom o stredný prúd, neraz mohutné skulptúry, ktoré popri rezistencii voči progresívnym umeleckým názorom demonštrujú akurát tak rozkolísanú hladinu testosterónu svojich tvorcov.
Nečudo, že takmer ikonoklastický útok neznámeho občana na sochu Josipa Visarionoviča v tomto kontexte priam vzbudzuje nádej na zmenu.
Oslava kresby: Dürer v Albertině
Dušan Buran zahraničí zima 2019
Informovanejšiemu publiku pri aktuálnej výstave Albrechta Dürera vo Viedni asi napadne otázka, či má v relatívne veľkom množstve Dürerových výstav za ostatné dve dekády (Mníchov & Viedeň 2011; Norimberg & Londýn 2012–2013; Frankfurt 2013; Berlín 2016; sama Albertina...
Maria Bartuszová v Tate Modern
Dušan Buran výstava říjen 2022
Plagát aktuálnej výstavy Marie Bartuszovej, ktorý sa objavil v londýnskych uliciach, prezentuje jedno z jej emblematických diel (Bez názvu, 1985). Ide o akýsi biely oblak, zvnútra vydolovaný, kedysi narastajúci potenciál, ktorý sa ale nakoniec ukáže byť prázdny. Krehký zhluk...
TEST SPHÉRY POD ŠÍRYM NEBOM
Dušan Buran poznámky k (dějinám) umění září 2022
Máloktorý umelecký projekt bol tak intenzívne site specific ako Sphéra Juraja Gábora.
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
