Nezlomiť sa
Jana Németh na východ od raja červenec 2017
Prvý raz som tú sochu videla v Oravskej galérii ako decko. Zdala sa mi brutálna. Postava prehodená cez veľký červený klin, zlomená na dve polovice, z ktorých trčia namiesto mäkkých čriev ostré železá. Z toho všetkého, čo som tam vtedy videla, a to má Oravská galéria naozaj slušnú zbierku, som si však najviac pamätala túto sochu. Bola to socha Jozefa Jankoviča.
Nedávno mi o ňom rozprával maliar Laco Teren a spomínal, ako ho brával do Česka na výstavy a návštevy k ľuďom, o ktorých sa mu ani nesnívalo. Pri jednej vernisáži mu však povedal, nech sa radšej drží stranou a nepriznáva sa k nemu, že by mu to na škole mohlo ublížiť. V tom čase už bol nežiaduci. V najlepšom veku. V najväčšej sile, ktorú sochár bez pochýb potrebuje.
Jeho pamätník Obete varujú, ktorý stojí uprostred Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, je najlepšou sochou svojho druhu u nás. Jankovič hovoril, že to bola taká nehoda-náhoda, že ju tam vôbec osadili. Spolupracoval v tom čase s architektom Dušanom Kuzmom a vyhrali celoštátnu súťaž na budovu pamätníka. Jankovič navrhol súsošie, ktoré však nebolo oslavnou ódou na partizánov, ale obrazom utrpenia vojny. Súdruhom sa to, samozrejme, nepáčilo. Sochu neschválili, ale napokon ju v zmätku na konci šesťdesiatych rokov osadili. Vydržala tam iba chvíľu. Na svoje miesto sa potom vrátila až v roku 2004, ďaleko po revolúcii.
Chcela som s ním ešte urobiť rozhovor, o nových sochách, na ktorých stále pracoval, ale aj o tom, ako dokáže sochár prekonať roky nehostinnosti bez toho, aby ho to zlomilo na dve polovice, ale už tu nie je. Ostanú len spomienky iných ľudí a sochy, ktoré človeka strhnú.
Spomienkami na dobu nehostinnosti je aj nová kniha Majstrovstvo za dverami teoretika Jána Kraloviča, ktorý podrobne mapuje bytové výstavy výtvarníkov v 70. - 80. rokoch. Za jednou z nich - Majstrovstvami Bratislavy v posune artefaktu, stál Dezider Tóth. Keď človek vidí, ako to mal zorganizované, žasne. „Posuny“ fungovali od roku 1979 do roku 1986. Raz do roka vymyslel tému, dal dohromady rôznorodých umelcov, určil miesto stretnutia (vždy u niekoho iného), stanovil základný koncept „posunu“, „hry“, na ktorú mali účastníci pristúpiť, potom sa zišli a debatovali navzájom o tom, čo na danú tému vytvorili.
Nerobím si veľa ilúzií o tom, ako väčšina z týchto pracovných stretnutí končila, ale i tak ma to neprestáva fascinovať. Ako tieto stretnutia starostlivo pripravovali a ako tam mnohí aj svedomite pracovali. V spoločenstvách uzatvorených bytov, lebo galérie ich vylúčili. Sami pre seba. Ako nevyhnutnú potrebu prežitia.
V kníhkupectvách práve pribudla aj ďalšia kniha o autorovi, ktorý je bezprostredne spätý s predrevolučnou dobou, hoci táto doba je azda ešte viac spätá s ním, ako on s ňou. Monika Mitášová pripravila rozsiahlu monografiu o architektovi Vladimírovi Dedečkovi. Má dva diely, prvý je biografickým textom o tom, ako sa z chlapca, čo sa narodil v skromných rodinných pomeroch, stal najznámejší modernistický architekt na Slovensku. Na druhom diely spolupracoval profesor Marián Zervan s tímom spoluautorov, ktorí sa snažili prísť s komplexnými interpretáciami Dedečkovho diela. Lebo páči-nepáči skrátka neobstojí. Obzvlášť pri ňom, ktorého tvorbu mnohí vnímajú iba skrz obdobie, v ktorom pracoval. Monografia je teraz definitívnou bodkou za soc-dológiou. Nevymaže ju úplne, iste sa ešte nájdu tí, čo by jeho budovy najradšej zbúrali, ale aspoň je na scéne komplexný zdroj názorov, informácií a dát, ktoré spracovali odborníci.
Dedeček staval najväčšie štátne zakázky. Postavil najvyšší súd, štátny archív, univerzitný komplex v Nitre, výstavisko Incheba aj prístavbu Slovenskej národnej galérie. V kolektíve rovesníkov vraj nebol z tých najobľúbenejších. Mal toľko práce, že nestíhal skicovať, rovno rysoval. Posúval hranice toho, čo sa u nás stavalo a čoho bola v tom čase architektúra schopná. Pred revolúciou bol vyzdvihovaný, aj komunisti sa predsa radi pochválili monumentálnymi stavbami, na ktorých robil. Po 89 však dostal nálepku „toho socialistického architekta“, hoci socialistický realizmus nerobil a dokonca ani nebol v strane. „Ktovie, akú cenu za to zaplatil, že to všetko postavil,“ hovorí mi jeden kamarát, keď debatujeme o tom, či mal teda radšej kresliť architektúru do šuplíka. Či mal talent a chuť robiť veľké radikálne veci pretaviť na štyridsať rokov do niečoho iného, len aby sa vyhol privlastneniu režimom.
Ale to je už debata na ďalšie letné večery. Nepochybujem, že tie tajne organizované stretnutia v bytoch, o ktorých píše Ján Kralovič boli výborné, no je dobre, že tie dnešné sú slobodné, spontánne a nikým nekontrolované. Otázka, kedy a pred čím neuhnúť a ako ostať rovný pred sebou, je namieste aj dnes, aj keď už nikto nepočúva za dverami.
20. díl - Jar, leto, jeseň, Čepan
Jana Németh na východ od raja prosinec 2018
Aj keby všetky ročné obdobia prestali dopadom globálneho otepľovania vykazovať štandardné prejavy, Čepan, zdá sa, ostane nemenný. Nie je rok, aby sa Cena Oskára Čepana u nás zaobišla bez menšej či väčšej debaty o tom, či má táto cena vôbec nejaký zmysel a najmä - čo
Dotknúť sa dýchania
Jana Németh téma září 2015
Život a dielo Marie Bartuszovej / Pražská Národná galéria chystá na konci septembra výstavu Marie Bartuszovej. Aj keď dnes patrí medzi medzinárodne najúspešnejšie osobnosti česko-slovenského povojnového umenia, pôjde o jej prvú samostatnú výstavu v rodnom meste.
19. díl - Rekonštrukcia dôvery
Jana Németh na východ od raja listopad 2018
Tá časová os sa začína v roku 2001. V Bratislave sa práve vtedy zatvorilo Premostenie Slovenskej národnej galérie, a teda - veľmi špecifický priestor prepájajúci dve krídla historickej budovy Vodných kasární. Odhliadnime však od samotnej architektúry či jej autora. Stav...
VYČERPALI JSTE SVŮJ MĚSÍČNÍ
LIMIT VOLNÝCH ČLÁNKŮ
Máte předplatné? Pak se stačí přihlásit.
Přihlásit seNemáte předplatné? A chcete číst dále?
